Pozwól mi to przemyśleć

Autor: ladi sadiv bodik | 1.4.2012 o 15:47 | (upravené 25.8.2012 o 21:34) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  183x

,

 

 


(druhá verzia poviedky)


Ráno sa mi podarilo dojesť malý toast s maslom a džemom. Dal som si k nemu šálku čaju. Nebýva to častým zvykom, lebo sa vždy ponáhľam. Dnes ráno som ustlal dokonca posteľ, odtiahol závesy, vyvetral. Rýchla sprcha mi bodla. Všetko bolo na svojom mieste, všetko sa stihlo. Pri každom pohľade na hodinky som div nemeravel od radosti. Ten nový elektronický budík bol dobrou investíciou. Odkedy som si ho kúpil ani raz som nezaspal. Mám na mysli to, že som si už nedával druhé ani tretie kolá mikrospánkov, jednoducho, vytrepal som sa z postele akonáhle som prvý krát otvoril oči.

V kuchyni som schmatol kravatu, ktorá bola prevesená na stoličke a strčil ju do pracovnej tašky. Nemal som chuť škrtiť sa pod krkom už doma. Nie, nemyslím, že som mal problém s kravatami. Moja úzka čierna kravata mala na sebe aj také malé hviezdičky, bola inter-galaktická, sem tam som si na nej poriadne ulietaval. Nespomínam si na človeka, ktorý by sa vyjadril kriticky na jej adresu, tobôž nie človeka - ženu. Rád som dýchal, kým sa dalo, to bol jediný dôvod môjho konania.

Po tridsať minútovej ceste doubledeckerom som sa doterigal do mesta. Akurát prestávalo pršať. Nelogickosť miestneho počasia nabrala na obrátkach v momente, keď zpoza hrubých mrakov začalo vykukovať ostré, severské slnko. Nikto z okoloidúcich neprotestoval, ale mal som vážne podozrenie, že je to najmä preto, že nemajú čas, pretože sa ponáhľajú do práce. Tušil som, že si zmenu počasia vôbec neuvedomili. Koniec koncov, sám som nebol o nič inakší, možno len o čosi všímavejší, ale ktoho vie. Dojmy predsa klamú, najmä tie o sebe a írskom počasí.

V polovici mostu Ha’ Penny čupel miestny bezdomovec. V ruke mal prázdny plastový pohár so značkou Starbucks Coffee. Tlupa zamestnaných, zpomedzi ktorých mal zväčša každý v ruke naplnený pohár, sa okolo neho prehnala ako tornádo na drogách, spíde, alebo niečom podobnom. Paradoxy jarných írských rán ma, na ceste do práce, zakaždým vedeli priviesť do úžasu. Mal som ich rád, aj keď boli často bizarné. Ten kto potreboval skutočné drogy bol chlapík čo sedel na zemi, bezzubý tvor bez domova. Hŕba vyzbieraných drobných okolo večera mohla splatiť jednu-dve dávky svinstva, ktoré sa muselo do tela vpichovať. Z náhliacich sa ľudí, ktorým bezzubí vraveli 9am people, mu nikto nestihol hodiť peniaz. Chlap nehybne, bez evidentného hnevu, čakal ďalej. Bol trpezlivý, vedel, že MHD do centra mesta čoskoro napumpuje ďalšie dávky vážnych tvárí. Svoju ulicu poznal rovnako dobre ako svoju závislosť.

Nechal som sa niesť davom, a či nechal, nenechal, bol som jeho súčasťou, nechal som sa iba unášať, ďaleko, preč od prázdneho plastového pohára. Naoko uponáhľaným tempom som sa za ani nie dve minúty ocitol na námestí Temple Bar. Tešil som sa z bezodnej štedrosti slnka. Rozpamätal som sa na moment, keď som ako malý chlapec chodieval u nás v dedine miništrovať. Bolo to tak dávno, ale pamätal som si na to dokonale. Po omši sa mi zvyklo uľaviť. Toľko zodpovednosti a svätých kníh, s ktorými som počas omše operoval, sa mi nieslo na chlapčenských bedrách priťažko. Nebol som na to pripravený. Avšak pocity úľavy po omšiach stáli za to. Boli to hádam prvé momenty, na aké si spomínam, keď som nahliadol poza závoj času, a mal ozajstné zážitky s niečím vyšším, iným, čímsi o čom sa nedá tak ľahko hovoriť. Zvykol som sa, v duchu, ako malý, pýtať slnka, Slnko, kto si, a odkiaľ si prišlo? A ono mi len vypaľovalo do tváre úsmev, ktorý nebolel.

Malým námestím, ktoré je každé ráno útulné ako obývačka alebo príjemný sen som chcel poľahky prefrčať a vybaviť jeden malý nákup. Eskadra 9am people, pragmaticky mieriaca na námestie Temple Bar, sa rozložila na štyri prúdy práve tu. Jej štvrtinové oddiely sa vydali ďalej na rôzne svetové strany, do zákutí mesta, aby sa mohli o päť-desať minút posadiť k počítaču alebo za pult, a pracovať. Dopoludnia takmer všetky cesty viedli do zamestnaní. V tomto meste ich bolo neúrekom. Večer všetkých lákali krčmy, krčmičky a bary. Rojkovia, ktorí ešte verili, že kultúra je pre ich vývoj dôležitá, mohli skončiť v divadle alebo na seminári o filozofii východu. Bolo tu na výber i dosť športových podujatí. Šport, hej, bolo ho tu habadej. Európania zo severu šport milovali. Pred obrazovkami v krčmách a na štadiónoch boli ich ľahko vznetlivé, a často i priateľské športové chute vo vare. Nepatril som ani k jednej z týchto skupín. Rád som sa len tak túlal mestom, vdychoval jeho energiu, svoj pohľad som púšťal ako jemnú ihlu na plochu nekonečnej platne, na ktorej boli nahraté uličky, bulváre, námestia. Ranní a večerní ľudia. Mal som keltské mesto rád, jeho hudba, tá spomedzi riadkov, lahodila môjmu sluchu.

Pohľady sa nám stretli neplánovane. Lomoz z Dame Street, ktorá sa sebaisto rozpínala nad námestím Tempe Bar, letel ponad náš spojený, z mojej strany čiastočne skeptický pohľad ako projektil. Čas začínal byť výbušný, vedel som to, a dopravná špička mi to svojim kvílivým zvukom pripomínala. Jej úsmevu sa nedalo odolať ani vyhnúť, čo iné som mal robiť ako sa pri nej pristaviť? Akonáhle som jej odzdravil a slušne odpovedal na otázku odkiaľ pochádzam, počul som namiesto angličtiny už výlučne len poľštinu. Angličtinu, náhle nepotrebný denný proviant, strčila späť do vrecka. Ako len mohla vedieť, že poľštine rozumiem? Nemal som čas po tom pátrať a ani sa mi nechcelo. Vskutku, ani sám som nevedel koľkým jazykom rozumiem.

Agnes bola mladá, omnoho mladšia ako ja, no na druhej strane bola staršia ako jej charita pre slepých v Afrike a asi rovnako stará ako tretina 9am people. Postupne som sa započúval do nacvičených prvých viet, ktorými sa oslovovali okoloidúci. Počul som ich v rôznych krajinách, boli mi ukradnuté, úplne, aj preto som sa vždy sústredil na atmosféru ľudí, ktorí tie vety krákali, ako vrany, často, ale nie vždy, sústredil som sa na úsmevy (a iné maličkosti, pery, vlasy), kde úsmev bol artefakt o ich živote, na dôvod, pomyselný, prečo robia to čo robia, či je to „úprimné“, a či to azda myslia naozaj vážne, s chuťou, oddanosťou, či chcú pomôcť takým, ktorí pomoc nutne potrebujú, nech sú v Afrike, sediaci alebo bežiaci cez úzky most alebo v prírode. Udržať ľudí v zrýchlenej mestskej hodine stáť a počúvať na viac ako minútu je umenie, práve tam sa koncentruje všetok talent mladej bytosti. Fascinovalo ma to. Mne a Agnes bežala už druhá minúta.

Jej úsmevy zaberali ako návnada, i ako predlžená ruka zvyčajne skúpeho severského slnka. Bežiaci čas dostával, ako malý neposlušný fagan zo susedstva za ucho. Mladé dievča bolo neuveriteľne zdatné. Bez okolkov som sa dozvedel, o čo ide, a o aký príspevok by šlo. Zásobovači, ktorí stáli opodiaľ už mali z nákladiaku vyložené všetky sudy s pivom, na rad prišli debničky s nealko nápojmi. Povedal som jej (tiež bez okolkov), že sa mi páči ako robí svoju prácu. Zapýrila sa, vravela, že jej na tom veľmi záleží, a chcela by sa do Afriky aj osobne pozrieť. Našetrí si a pôjde. Debatovali sme ďalej, a ja som jej v duchu držal palce, a myslel na Bolíviu, kraj, ktorý na cestách oslovil mňa. Času som mal odrazu nadostač. Rozhovor s mladou pracovníčkou charity v plynulej a lámanej poľštine na dublinskom námestí, na ktorom sa v noci pri výčapoch páchali kapitálne hriechy, bol skutočnejší ako hociktorá informácia o čase. Bol to pôvodný zážitok, dobrá zvesť pre môj budúci život, ktorá vyplynula z môjho rozhodnutia odísť žiť do inej časti Európy, aby som sa nadýchol iného vzduchu.

Agnes zo seba chŕlila informácie, a ja som ju počúval, nebolo potrebné jej nič oplácať, vešať jej na nos nové slová. Za očividný záujem som dostal zákulisné úsmevy. Také v popise práce myslím nemala, no neodvážil som sa na to žartom opýtať. Pravú ruku som mal vo vrecku látkových nohavíc, pohrával som sa s dvomi bankovkami, ktoré som v ňom mal zastrčné, päť a desať Eurovkou, a počas hádam už aj siedmej minúty rozhovoru s mladou slovanskou ženou, som zvažoval čo ďalej. Spomienky na nedávnu večeru u známej, na ktorej som stretol Céline, mladú babu z Lionu, ma dobehli ako zlé svedomie. V ten večer som s ňou viedol dvoj hodinový rozhovor o tom, ako funguje terén v Afrike. Céline pracovala pre neziskovú organizáciu dva roky. V Mali pôsobila ako zdravotná sestra. Podrobnosti, o ktorých som sa dopočul, som Agnes nemohol a nechcel hodiť pred oči. Moja srdce a poľština na to nestačili a korporátny cynizmus si ku mne ešte len razil cestu. Okrem toho som si nemohol dovoliť meškať. Ashley, moja pompézna kolegyňa, stará panna z Clondalkinu, by mi to nechala vyžrať o dosť viac ako Lars, náš vedúci. It is so fucking busy and you are late? I cannot believe this, pŕskalo by zo seba dievča po tridsiatke. Darmo by som ustupoval, bral na svoje triko problémových zákazníkov, chodil pre kávu. Tlak medzi nami sa všeobecne stupňoval, a bolo len otázkou času, kedy ju verbálne zničím svojou úprimnosťou, a prídem o dobre platenú prácu a ona o kus svojho národniarskeho ega. No chcel som vyčkať na vhodnejšiu chvíľu.

Agnes som mohol urobiť veľkú radosť, do čerta, priškrtiť inde, a či, priškrtiť, o to nešlo, ibaže ma zastihla v nesprávnu chvíľu. Chcel som cez Temple Bar narýchlo prefrčať, zájsť do obchodu so svetovou kinematografiou, a kúpiť známej z Paríža, ktorú som sa cez víkend chystal navštíviť, Červenú. Bol to skvelý film od Kieslowského. Vrchol stredoeurópskej kinematografie posledných dekád do Paríža patrí, to sa nedalo zpochybniť. Okrem toho, tak ako niekdajšie Československo, i Poľsko bolo dlho frankofilným priestorom, kým neprišla demokracia, možnosti, a frontálny útok Anglosasov. Opýtal som sa Agnes, či pozná Krzysztofa Kieslowkého. Jedného vraj áno, suseda jej matky v Lubline, vraj je to zvláštna náhoda, že ho spomínam, a prečože sa pýtam. Narážku som vtipom zamietol pod kamenný chodník Temple Baru, z ktorého sa zásobovači práve poberali do ďalšej mestskej štvrte. Na to mi Agnes ukázala fotografie slepých a ja som zabudol na kinematografiu. Ľudia na obrázkoch boli autentickí, pohľad na nich štípal ako keď sa krája cibuľa, aspoň kilo naraz.

Nemotorne som kýval hlavou, premýšľal som, vyhodnocoval, nebolo to na mne vidno, ale bola to realita. Možnosť pomoci ma lákala. Pod slnko sa práve vkliesnil neveľký, rýchlo sa pohybujúci mrak. Odrazu zo mňa vyšlo, Pozwól mi to przemyśleć, a uberal som sa preč, zrazu som nevedel kam som to mal vôbec namierené, na stotinu sekundy mi to úplne vypadlo, nechcel som podporovať nič čomu som neveril, chcel som  prísť na čas do práce, chcel som…, potom som precitol, naraz, tak ako ráno, keď ma budieval okrúhly budík. Mrak sa už pohol poza slnko, vzdialil sa od neho preč, možno smerom k mesiacu. V tom mi obchod so svetovou kinematografiou udrel do očí. Vošiel som dnu. Moja misia v obchode prebehla hladko, a film o tom ako všetko so všetkým súvisí som mal onedlho v taške. Stál presne toľko koľko by ma vyšiel príspevok charite, bol to kus, uveriteľný ako slepota, cholera, náznaky pravdy, živý sen... Pred tým ako som odišiel z predajne opäť som sa zababušil do tône svetových audiovizuálnych metafór, ktoré ako hrušky na trhovisku trčali z regálov.

Znova som sa dostal na kraj pastelového námestia nasvieteného lúčmi slnka už do svetlozelena. Vo vzduchu som pocítil zmenu, niečo bolo iné. V opačnom rohu námestia som zazrel Agnes ako sa zhovára s mladým černochom. Obaja sa živo smiali. Vzájomná priazeň medzi nimi by sa dala chytať do ruky. Bola neuveriteľne hmotná. Premkol ma pocit, že to nie je predsa možné, ani náhodou, nemám prečo... Čo riešim? Čo mi to nedochádzalo? Práca, práca, kamoš, do riti, musím bežať, najvyšší čas sa krvilačne blížil z diaľok, nemohol som si dovoliť byť vzťahovačný, ale cítil som sa dotknuto, veď sme mali takú dobrú konverzáciu, úplne o všetkom, o Kieslowskom, susedoch jej matky, Afrike.

Vnútorný rozbroj kvôli tomu, že neprídem do práce na čas, že Ashley zodvihne telefón a zavolá na mňa bratrancov z Belfastu, baranidlom klopal na dvere trezoru kde som ukrýval svoju nebojácnosť a sny o ďalších ďalekých cestách. Na slychách som cítil ako sa míňajú minúty, sekundy, všetok voľný čas. Tep ako zmyslov zbavený pulzoval od zúfalstva, že človek, ktorému pomáha žiť, musí zahodiť tento nádherný deň kvôli práci v suterénnej kancelárii. Temer sa pomiatol. Čas žiť sa každým dňom míňal.

Rezol som si to po pravej strane námestia, teraz som sa chcel už vyhnúť mladej žene, a popri IFI som sa dostal až na Dame Street. Pozrel som sa doprava. Nosom som sa zaboril do ranného vzduchu a nadýchol som sa. Slnko bolo stále obnažené. Spomienka na Caveov koncert v Dublin Castle mi vrátila kúsok bežnosti. Prešiel som cez prechod, lebo naskočila zelená, keď mi v tom zazvonil telefón. Bola to len správa od Chrisa. Hi man, we meet 2night, 7.30pm, I ve Money 4 U. Thanx 4 d stuff Nemal som vôbec čas nad správou uvažovať, hnal som sa, aby som dodržal časový harmonogram. Miestami som pobehol, preskočil z nohy na nohu, svižne ako jaguár, zelené gift shopy, ktoré som po ceste míňal, ma nezaujímali, rovnako ako ani štvorlístky pre šťastie za dve eurá, ani ďalšie a ďalšie obchody na Grafton Street. Zaujať ma nemohli ani atmosféry kaviarní, ktoré, podkuté dobrým denným svetlom, boli nadčasové. Musel som upaľovať, aby som prišiel včas. Modlil som sa, aby mala Ashley dobrú náladu, a nemuseli sme nič medzi sebou riešiť, aj tak by ani jeden z nás neustúpil. Dúfal som, že sa jej minulú noc podarilo ulapiť v írskej krčme nejakého chlapa…

To nie je možné, vravel som si. Do riti! Neďaleko Gaiety Theatre na King Street South vyhrával na gitare Colm, miestny pouličný pesničkár so zeleným šálom okolo krku, a práve skúšal svoju verziu tej Cohenovej piesne. Tak skoro ráno? Si robíš zo mňa lečo! Pristavil som sa. Fuck it. V zlomku sekundy som sa vykašľal na kanceláriu, ešte chvíľu, ešte aspoň chvíľu, krátku chvíľku som si chcel dožičiť spevavej jarnej nálady, rozmanitých vôní pred dažďom, ktorý isto pride, ako každý deň, aspoň na chvíľu nemyslieť, a zostať vykĺbený z idiotských povinností, v spojení s niečím vyšším, alebo aspoň iným...

Len čo som cez vchod pre zamestnancov vtrielil do hotela, vítal ma Marek, vždy chlapácky nasratý chlapík z Bratislavy, ktorý celkom presne rozumel pičiam. Všetko je na piču, šak to vidím, ne, vidím do zákulisia. Tréba byť tvrdý, kámoš, toto je tvrdý svet, a čo ty, ják sa máš, na piču né? Áno, totálne, mám sa totálne na piču, Marek, šak vieš ako ne? Pípol som sa cez zamestnaneckú kartičku na časovači ešte než začal znudený sekuriťák hovoriť o príhodách z minulej noci. Triasol som sa. Marek mi nevadil, mal som ho dokonca celkom rád, dalo sa pri ňom občas oddychovať, ale vedel som, čo ma čaká v podzemí... Vedel som, že dve minúty meškám, presne  stodvadsať sekúnd. Trielil som chodbou, podlažiami, nižšie, do suterénu, kde sme mali náš kancel íventov a rezervácií, kde bolo moje sebavedomie naťahované na škripec za peniaze, ktoré by vystačili na tisíc káv vo farebnom kartóne. Potom som vnímal už len kancel, neónové svetlá, intergalaktická kravata už bola na krku, keď sa v tom objavil na scéne Lars, svätý plešatý Lars a jeho správa, posolstvo, nech si sadám za počítač, už aj, že je rád, že som už tu, vraj nech sa už aj zalogujem, a predávam, už aj, sme pod paľbou. Ashley zavolala, že je chorá, a žiaľ dnes nepríde do práce. Náhlil som sa, Larsovi som chcel namieste vyhovieť, už aj, ďakoval som írským krčmám, bacilom, kúzelníkom, mŕtvym a živým kultovým filmárom, bolo to až podozrivé, ale neuveriteľne som tešil na prácu, a zdalo sa mi, že neón na strope svieti ako slnko vonku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?