Alter St.-Matthäus-Kirchhof (druhý november)

Autor: ladi sadiv bodik | 20.11.2014 o 10:34 | (upravené 21.11.2014 o 11:49) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  123x

(Prvý koncept. Ukážka z jesenného pásma textov)

 

Sme deti generácie november. Sme deti zašlých zmien.        

Vidíme pomedzi padajúce novembrové lístie, vidíme stromoradie, ktoré má nenápadne vzostupný charakter, stromy, ktorých názvy ešte musíme vypátrať (v pamäti, knihách, na internete); cestička pokrytá halúzkami a kašovitým lístím, kde tu kôpka čerstvo vykopanej voňajúcej hliny, postarší človek, ktorý s pietou, vážne, kráča hore briežkom, obkolesený bustami, náhrobkami, stovkami hrobov, sochami vytesanými pamiatke tých, ktorí už nie sú tu ale tam. Vidíme to. Pod každým desiatym stromom vsadená lavička. Každá z nich nabáda k odpočinku (lístie sa na nich ešte nerozkladá), reflexii medzi hrobmi po dlhej jesennej chôdzi (trvá už týždne), sadnite si, prosím, dajte fajront myšlienkam a snom, meditujte, tak uprostred hrobov, uprostred neviditeľných všade sa rozpínajúcich efemérnych duší, z ktorých mnohé odišli v pokoji. Sadnem si, súc jedno z detí, ktoré vidí (čo je to čo nevidím?), a zapálim, ani sa len neopriem o operadlo, chrbát vystretý, chcem aby prúd energie nebol rušený prílišnou pohodlnosťou, vystieram miechu, rozmýšľam nad slovami „nauč sa relaxovať v rámci disciplíny – learn to relax within discipline“. Myšlienky. Vysedávam ta naďalej, slnečné lúče sa mi lepia na hlavu ako žltá tapeta, nepočuť tu lomoz zo schoenebergských ulíc, žiadne hulákanie. Cintorín, pravá oáza pokoja v púšti veľkomesta. Na chvíľu ma zomkne pocit, že som tu široko ďaleko jediná fajčiaca osoba. Hneď na to si všimnem starčeka s fajkou. Čmudí ani lokomotíva. V porovnaní s ním som len detský elektrický vláčik. Po rauchpause starec odhrabuje z kohosi lístie, ženy, alebo otca, z bývalého človeka, mena, ktoré mu už možno ani nechýba, lebo sa to stalo tak dávno. Okrúhle betónové kade s vodou na každom rohu tohto priestanstva, listy, ktoré napadali do týchto kadí, teraz už výlučne žlté listy, čo v každom kruhu tvoria iný obraz, a v každom ten istý. Možnože ich ta nikto neodhalí, a oni strávia zimu v betónovom kruhu, ukryté, s nádejou, že prežijú mráz. Ale čo v jari? Čo potom? Vyskočia naspäť na stromy? Možnože tomu veria.

Je nedeľa, deň pokoja.

P. sa na St.-Matthäus-Kirchhof vyberie spolu so mnou. Napriek tomu, že tu bol aj včera, 1.11, so Ž.. Krátko, avšak so záujmom študovali toto (ne)tradičné miesto pokoja, na ktorom ktosi do projektora berlinski založil sépiovú jeseň. Dva krát zahneme do prava, cesta trvá dvanásť minút. Takéto miesto a tak blízko! Ale cintorín je zavše blízko, nemyslíš? Toto je ale Burtonovská vstupná brána, vraví P.. Nádhera. Chcem pridať ďalšie prirovnanie, kontrovať, rozvinúť nedeľnú deskripciu novonájdeného priestoru, ale nič mi neprichádza na um, nič čo by stálo za to. Kafka nebol evanjelikom. Pohľadom sliedime po oblohe, chceme vypátrať vrany, skrýšu kde sa schovávajú, no žiadne nelokalizujeme. Jednoducho ich tu niet. Vchádzame na cintorín, vchádzame do srdca tejto jesene. Tak akosi som ju za posledné týždne vnímal, lež až návšteva tohto miesta poskytla konkrétne kontúry: úzke a široké chodníčky pokryté listovou kašou, jasene, duby, vysoké borovice, javory, kostol pri vstupe do areálu, vstupná burtonovská brána, starec s fajkou a hrabľami, i ostatní pomaly sa pohybujúci naoko živí ľudia. Okrúhle betónové kade s vodou. P.. Ja. . Žltá tapeta a pokoj. Sme poslami mieru, akonáhle nás nekvária konflikty, boj, vojna. Slepé ego ani nevidomé ambície. Hroby a ich mená, tých pred nami, naše mená plné mäsa a kostí, krvi a mlieka, mená tých ktorí v čosi verili, lámali sa ako liesky počas víchrice, stínali hlavy, stromy, tiene minulosti. Sťali ich. Áno, život ich bez výnimky sťal. Na čo ešte čakať pýtam sa? Koľko ešte? Je treba žiť, už aj! Ešte aspoň dva dni. Na novembrovom cintoríne ma nič nekvári. Snáď len stesk, rmut, za cintorínom, na ktorom sú mená, ktoré poznám, snáď i nutkanie patriť (len oblohe). Nehoria tu sviečky, nuž iný kraj, nie zrovna katolícky. Pieta plápolá vzduchom i tu, zazdalo sa mi, že som za kostolom zazrel jej lysý chvost. P. vraví, že nechce zapáliť sviečku len tak pre niekoho koho nepozná, asi ešte nevie, že je to aj tak jedno. Z tohto dôvodu navrhnem hrob bratov Grimmovcov. Zapáľme po jednej sviečke na nich. Veď aj oni boli bratia. Teraz dve sviečky horia medzi hrobmi bratov G.. Nechýbalo veľa a nenašli by sme ani to najmenšie miestečko kam ich uložiť. O pár chvíľ neskôr, keď tu už P. nie je (zostal som na chvíľu s jeseňou osamote), si všimnem, že sa tu nachádza sekcia, kde sú pochované obete tej vojny. Žiaľ, nemám už žiadne sviečky. Tak tam stojím, v duchu hovorím modlitby podľa vlastného výberu, zaľudňujem ich vlastnými slovami úcty, spájam východ a západ (v meste múrov), teda to čo viem najlepšie, zváľam múry. S katechizmom je v mojich motlitbách zhodné záverečné “Amen”. Hľadím na malé kamenné štvorce vrazené do zeme, sú na nich vytepané ďalšie mená, ďalšie kombinácie písmen a osudov, Nowak, Fritsch, Hesse, Brghhfhtgfruzt. Vojna predsa nemôže mať donekonečna slovo pri slovotvorbe na náhrobkoch. Alebo sa mýlim a ty ma chceš poopraviť? Nie, nemýlim sa. Raz sa to skončí. Raz, keď sa posledný obyvateľ zeme bude prechádzať cintorínom civilizácií, takto na jeseň, napíše dušiam na zožltnutý papier správu o tom ako to vlastne bolo, zroluje ju do zvitku, napchá do zelenej flaše, zazátkuje a vhodí, opatrne, do okrúhlej kade s vodou. Medzi listy (nové, lepšie ľudstvo ju predsa na jar, o milión rokov, môže objaviť).

Jesenný obraz bude vtedy dokonalý.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?