Sarajevo, mi amor

Autor: ladi sadiv bodik | 17.5.2016 o 23:35 | (upravené 22.5.2016 o 12:25) Karma článku: 1,22 | Prečítané:  140x

Nedokončené zápisky z ciest Balkánom (jún 2014). Spísané sto rokov po vypuknutí prvej svetovej vojny (1914 - 1918). Pracovná verzia.  

 

 

 

Akosi dlho vo mne v posledných rokoch zrejú myšlienky. Niekedy sa mi zdá, že už nastal koniec, práve takto na pol ceste, že nič nové a pre môj život zásadné už nezažijem. Že som do tridsiateho roku života bol obdarovaný toľkými životnými kapitolami, že ďalšie už neprídu. Aspoň dovtedy nie, pokým sa nevysporiadam s tým čo bolo doposiaľ. Pokým neurobím poriadok vo svojej spálni, obývačke, mysli. Klenotov a harabúrd tam je habadej. Potom pochopím, náhle, že myšlienky musia zákonite dozrieť, haraburdie, neharaburdie a potrebujú svoj priestor a čas, ako všetko na čom skutočne záleží. Myšlienky vo forme živých spomienok na časy osobného života, ktoré som si zapamätal, pretože v tých chvíľach som bol “tu a teraz”, i keď to bolo už, kvôli plynúcemu času, “tam a vtedy”. Uvedomím si, zároveň, čo je dávno známe (a klišé), že trpezlivosť je cnosťou najvyššieho rangu, navzdory tomu, že doba je taká rýchla a klzká, prežívanie dní, rokov, týždňov a s pribúdajúcou akceleráciou, žiaľ, dozrievanie, všeobecné a zásadné, spomaľované. Paradoxy súčasnosti (2014).

Nasledujúcim textom sa pokúsim priblížiť letnú cestu na Balkán, bez prílišného smogu presných (geograficko-historických) faktov. Tie sa dajú vyhľadať online a v knihách. Sústredím sa na (vtedajšiu) prítomnosť, tak ako sa stala, i zhruba ako sa stala, na pocity, prepojenia a súvislosti medzi mojím malým mikro svetom a naším veľkým makrosvetom. Na rezonanciu. Na zmeny, ktoré nepopierateľne nastávajú a súvislosti, ktoré sú zakaždým rovnaké. Nasledujúci zápis z ciest sa vzťahuje na júnovú cestu Balkánom, v lete 2014.

 

 

 

 

 

7/6 – 23/6

 

 

 

Odchod z Krakova 

 

Z mydlnického bytu (krakovské predmestie) vyrážame v súlade s plánom. Časový harmonogram nás poháňa, preleňošených desať minút navyše berieme striktne. Najeme sa cestou, vraví. Ukladáme veci do auta, kontrolujeme či máme všetko potrebné, pasy, stan, technický preukaz. Štartujeme.

Prvá zastávka: SATURN (obchod s elektrom). Potrebujem puzdro na nový fotoaparát. Rýchly priebeh. Po vybavení tejto praktickej záležitosti a vymotaní sa z farebného labyrintu krakovského nákupného centra Bronowice pokračujeme v ceste. Tá nás vedie hlbšie na juh, za kamarátom Martinom do Bratislavy. Počasie nám síce praje, avšak náš zrýchlený, impulzívny rytmus ani veľmi nie. Jednostaj krčíme čelá do grimás nesúhlasu a zlosti, keď nás ktosi hlúpo predbieha, atď., grimás ušitých presne na mieru súčasným instantným životom vo veľkom a teraz už západnom meste. Stále nie sme mysľou úplne ceste, avšak viem, že je to len otázka času, možno prvých dvoch dní, kým sa nám nepodarí dôkladne vykročiť z našich zón (často otupného a predraženého) komfortu a dýchať to, čo sa práve dýchať dá: vzduch slobody.

 

 

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Spomínam si:

Ráno som bol očividne podráždený. Nechcel som ani za svet na nič zabudnúť. Týždeň v práci sa síce skončil, no nebol práve jedným z tých najjednoduchších. Zopár krát som sa k nej choval nevrlo, čomu sa čudovala, nevedela, o čo presne mi ide a dala mi to najavo. Veď máme predsa dovolenku! Ona sama mala v sebe vcelku stoický pokoj a to i napriek tomu, že ani tiež nebola ešte takpovediac na ceste. Intuitívny rytmus „cesty“ a či „walkaboutu“ sa navádza s ľahkosťou alebo problémami vždy v priamo-úmernom vzťahu s dĺžkou prestávky od tej poslednej cesty. Ak posledná dovolenka bola pred rokom, nedajbože dvoma, chvíľu potrvá, kým príde neklamná bezstarostnosť a ostrejšia schopnosť vnímať bezprostredné okolie i seba. Cestu treba praktizovať.

 

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

 

Poľskou stranou prefrčíme rýchlo. Cesty sú, podobne ako na Slovensku, často prepchaté autami. Poliaci sa radi prevážajú na autách, sú to rodení šoféri, jazdia na všetkom čo práve funguje, od poľskej Fiatky, čiže tzv. malucha, po Range Rovery, Mercedesy, Polonezy a motocykle Romet. Pravda, majú lacnejší benzín. Zastávka na jednu kávu v plaste na známej poľskej čerpacej stanici nás neminie. Croissant, potom cigareta, ťažko oddeliteľná súčasť, tiež nie. Český Teším, Kysuce, akási Čadca s obrovským Tescom. Pokračujeme ďalej na juh. Zastávka na diaľnici D2 kvôli WC; obsluha diaľničného odpočívadla: „Áno, héj, toalety sú vzadu“, vystrašene. Služba bez poplatku, môžem močiť do bezvedomia.                 

V Bratislave, panoptiku prekrásnych ľudských tvárí z reklamných billboardov a pažeráku slovenskosti („slovakness“) sa poľahky vynájdeme. Teta Zelda hravo ukazuje správnu a najkratšiu cestu k Martinovmu petržalskému bytu na Fedinovej. Netrpezlivo nás už očakáva. Na našu počesť pripraví dokonca teplý pokrm: pastu alá Martinezzo! Vzhľadom na to, že sa vareniu takmer nevenuje, jedlo chutná lahodne. Pohárikom Whisky si neskôr pripíjame na počesť nášho starého kamaráta z mladosti, Ch. Bukowského, chlapíka, ktorý sa v slobodnom americkom svete svojho času nenudil ani náhodou, tak ako sa nenudí ani Martin, v tom našom, slovenskom americkom svete.                                

Bratislava puch z krakovskej rutiny s ľahkosťou odvieva, až mám pocit, že keď tu všetky výrobné haly raz pozastavia výrobu a všetky výškové servisné centrá (skleníky v centre mesta), sťa by ukážková, pokroková nadstavba, dôkaz o blahodarnom zásahu zo strany západného kapitalizmu v post komunistickej krajinke pod Tatrami, ako klamlivý sen odídu do zabudnutia, Bratislava prežije. Ako ovievačka pocestných. A, samozrejme, z rýb, ktoré dá Dunaj, ak ešte dá a vína, ktoré sa v podunajskej nížine, všade na juhu krajiny, z vypestovaného hrozna vyvrbi.                                                             

Radosť z pobytu u kamaráta, ktorý má víkend a rutina, pracovná, KPI a CSI, ho taktiež už nekvári. Je jedným z tých, ktorí vedia zabudnúť na prácu v office veľmi rýchlo a to i preto, že nie je kariérnym typom v tomto zmysle (má životné ambície, avšak iné, najprv chce byť človekom a až potom to ostatné, až potom úspešným človekom. Jasne zoradené hodnoty), neverí v continuos improvement znalostí z microsoft excelu. Dôveruje iba dnešnému dňu a continuos improvementu tak ako ho predostrel istý americký štátnik pred dvesto rokmi, teda (parafrázujem): existujú len dve veci, ktoré povedú k skutočnému zlepšeniu, resp. dve otázky a s nimi spojené úprimné odpovede, a to, ráno, po prebudení tá prvá, -čo dobré dnes urobím? a druhá, pred spaním, so zmením- čo dobré som dnes urobil? Koniec parafrázy.                                                                          

Martin neskôr vyhráva na basovej gitare, ktorú napojí na staré kombo, vo svojom cez banku kúpenom byte a ona neprestáva vychádzať z úžasu: čože to mám za podarených kamarátov, ja muž po tridsiatke. Odkiaľ sa berú? Preboha! Hurá!                                                                                          

Neskôr, keď sa vyberieme do centra mesta a vyjdeme na ulicu, ohúri ma bratislavské sídlisko so všetkým čo k nemu patrí, najmä nepopierateľnou priestrannosťou, ktorú ponúka a ležérnym pokojom stredoeurópskeho sobotňajšieho popoludnia. Na ten reaguje aj ona, zreteľne, a keď sa pokúšame o porovnanie s Krakovom, zhodneme sa, že sídliska tam sú rušnejšie, preplnenejšie. Nevadí nám to, ba naopak, vychutnávame si petržalských ľudí sediacich v sídliskových krčmách pri pive. Né tu a Né tam. Cítim sa výborne a cítim pomyselnú blízkosť, ktorá najskôr vyplýva z nostalgie. Pred dvomi rokmi som býval o pár ulíc ďalej, na Vígľašskej.

Spomínam si na to akoby to bolo predvčerom. Petržalku som vždy považoval za poctivé sídlisko, vo všetkom čo bola schopná ponúknuť. Možnože drsne poctivé (drsne slovenské). Patrili k nej chlapi z boxérne bez krkov, tony pizzérií, kde tu súčiastkáreň a nácek, lidl ponúkajúci nechutné banány, pri ktorom bol situovaný architektonicky vyplzlý (alebo len oplzlý) kostol. Tmavé autá istej nemeckej značky, ktoré už od študentských čias v Nitre neznášam, lebo sa na nich prevážali takmer všetci podvodníci v meste. To preto, z princípu, uznávam francúzske a švédske. Ale aj tu sa farby, značky a priority menia. KC Lúky a KC zrkadlový háj. Jedinečné inkubátory pre veci lokálkultúrne. Autobus s číslom 93. Dráždiak. Tam, tam vzadu na Vígľašskej, steny oblepené storočnými plagátmi, dôkaz o tom, že tam boli v činnosti rôzne živnosti, napríklad záložne. Záložne! Celá Petržalka sa ocitla okamžite po revolúcii č. 89 v záložni - ak to mala byť predzvesť toho čo nás čaká v nasledujúcich rokoch, tak to bola správna predzvesť (všetko predať, kúpiť, predať, kúpiť, podržať, predať... donekonečna a takto realizovať sen o slobode).

Až v Petržalke som si skutočne po prvý krát uvedomil význam toho, že som tam nevyrastal, že som z lesa, z domu. Vďačím jej za veľa. Pomohla mi stať sa samým sebou, urobiť v sebe krok ďalej, pošliapať po predsudkoch ako po záhone čiernych ruží, keby také boli (vlastne sú, v nás). Zároveň som, počas krátkeho pobytu tam, porozumel nitkám súvislostí, v ktorých sa pohybovali jej obyvatelia od narodenia a ani náhodou som ich nesúdil. Pracoval som na sebe, keď súdili za rôzne veci oni mňa, aby som nebol príliš prchký. Boli v mojich očiach hrdinami z panelákova. Aj homo politicus Procházka, prominentný Petržalčan, samozvaný gazda a adept na gazdovského prezidenta, takým mohol byť, keby o čosi viac čuchol k pokore, latinsky humilitas, ktorého význam sa dá vyhľadať vo výkladovom slovníku alebo na stránke wikipedia bodka org. Isté veci, pravda, potrebujú čas. Myšlienky naozaj potrebujú dozrieť, aby sa s nimi dalo ísť na trh. Vždy som mal silný dojem, že sa tu, na tomto mieste, na tomto najväčšom sídlisku zo všetkých sídlisk, muselo žiť v „tých dobách“ dobre, vtedy, keď plagáty vzadu na Vígľašskej nepôsobili až tak archaicky. Svoj obraz som si skladal vďaka filmom Rapoša o peknej Zuzke, textov Roba Grigorova a Joža Ráža, priekopníka hudobnej recyklácie u nás, filmu Na krásnom modrom Dunaji. A potom prišla tá Slovenská Amerika. The wild 90ties, ako o nich rodení Bratislavčania- starí, aj tí novší no-a-né?-isti pravia. Ako by som začul v diaľke Zarathustru.                                                          

Postupná lokál-diaspóra východniarov, to jest Šarišanov, Spišiakov, Zemplínčanov; Kysučanov, Oravcov, dolných aj horných, Liptákov. Gemerčanov. Tvárí z Pohronia, Považia, Poiplia. Tvárí z Abova. Bojovných, holohlavých i zarastených Trnavčanov. Nitránčanov. Hippiesáckych Záhorákov, i keď tí sú už vlastne zo západu... Tatranci a Kopanyčári. A nedá sa prestať: Diaspóra inteligencie smer Viedeň, Praha, Paríž, Timbuktu, a tak ďalej, no najmä čím ďalej. KPI, IT, výčap, VW a politics pre tých čo zostali, a potom novodobé povolania typu syn a povolania typu dcéra, aby títo potom bojovali ďalej za princípy pravdy, ich pravdy a obhajovali ich v parížskych sushi baroch a počas víkendových shoppingov v New Yorku. Bratislavčania... My. My všetci, my všetci po odstránení starého spráchnivetého amalgamu zo zadných stoličiek, ten puch, ten pach a smrad starého hnisu, zubná vŕtačka s výsačkou made in eu behá dnu a von, do bokov a do strán, odstraňuje darkness, extrahujú sa korene, nervy, zo zuba nášho národného údelu, a potom sa prepadlina zalieva kompozitnou bielou výplňou. Made in EU. Príspevky na odbornú prácu neochvejne prúdia, nik nevidí a nechce vidieť chrupy, ktoré sa robia pod stolom. Čo ukáže čas? Že múr, the wall, ktorý sme chceli tak urputne zhodiť, nahradila medzera, the gap?                                                               

Keď sa vezieme 93jkou na Zochovu, spomeniem si, ako rád mám v tomto meste mosty, Lafranconi, starý most, most Apollo, most SNP a ako nemám rád bratislavské zlatokopky v minicooperoch. Trnavské mýto a poctivý biely rízling u tety z juhu za 50 centov / pohár alebo tak akosi. Karmina, raz som tam na držkách stretol Lasicu. Družicova ulica a horúce spomienky na ňu. Ftáčnik, vraj starý jogín, to prvé by celkom sedelo. K tomu zvyšku by pravý Amerikán, možno aj John Menkina, keby ešte žil, povedal len „Jogini my ass“...

Sú tu aj seriózne dobré veci. To preto za mestami, v ktorých som žil nepálim mosty. Práve naopak, špecializujem sa na ich stavanie. Život ma naučil. Naučil ma ako vstrebať svoje trápno. Mesto s tak majestátnou riekou a toľkými divadlami, kinami, KC, barmi, históriou, nemôže predsa byť nudné, ani zlé, ani od veci. A vôbec: Mestá predsa za nič nemôžu.                                                                                                                                      

Farskú republiku som čítal pozorne. Zlovestný, nedonosený závan z „horných regiónov“ (aby som nezabudol na „dolné", "východné" a "stredné" tak ich rašej spomeniem) tu jednostaj páchne v lufte.

"Starousadlíci prežili svätoštefánsku korunu, prežili niekoľko politických prevratov, ale nijaký prevrat vo vlastnom živote. Bratancov a tety majú v Budapešti, zaťov v protektoráte od posledného prevratu. Hrabú ďalej peniaze, prirodzene sa vlejú do každého politického koryta ako pomyje.“ (Dominik Tatarka, Farská republika).

Tí dvaja chlapi vtedy na Zochovej, v smere do Petržalky, obzerajúci si černocha opodiaľ,- ujebávajúc sa na ňom, na farbe jeho pokožky, vraj černý jak krém na topánky a hajzeľ čo tu chce,- otcovia rodín a ich neschopnosť vidieť poza vlastný nos a svoje aktuálne potreby. Často nasraté tety a ujkovia v stánkoch PNS, nafúkaní barmani v KC Dunaj. Neuveriteľná slovanská ješitnosť dovedená v Bratislave takmer k triumfálnej dokonalosti. Aspoň vtedy, dávno, pred dvomi - tromi rokmi (časy sa predsa menia). Veď ako u nás „na dedine“ vravia, „Nestúpiš dva krát do tej istej rieky, kámo“. Ten študent, vtedy v noci, tiež na Zochovej, ktorý to o polnoci schytal rovno do tváre, krv, zbytočná a nevynútená, tiekla po troch tupých úderoch ako z prasaťa a študenti predsa nie sú prasatá. Alebo mi niečo počas pobytu v zahraničí ušlo?

Ona nič z toho nevidí. Vidí, ale iné, jej perspektíva je čerstvá, hravá, nezaujatá. Vidí široké koryto Dunaja, príjemnú letnú atmosféru nekontaminovanú spomienkami (aj preto rada cestuje, vraví), predsudkami (aj pre toto), užíva si dobré pivo, lebo to poľské nie je ukážkové, Poliaci sú predsa vodkári. Teší ma, že s Martinom, mojim kamarátom nekariéristom, zatiaľ neobjaveným spisovateľom-básnikom-humoristom, majú spoločnú reč. Totižto, sú komici, obaja rovnakým dielom, Martin si robí žarty a ona to vie schytať, bez toho, aby sa urazila a opačne. Keď prídeme do centra, La Putika praská vo švíkoch, do KC Dunaj sa nám zatiaľ neráči, nájdeme knajpu na tej ulici vzadu, akože sa volá. Nevynecháme Hviezdko, obľúbené námestie v hlavnom meste a platformu Verne. Štandard. Martin mi chce ukázať Patrikovu foto prácu, za ktorú dostal cenu rektora, ale keď vstúpime do budovy VŠVU, fajn babena pred tridsiatkou nám oznámi, že už zatvárajú, šág dójdite v póndelok, né? No, to sa už neporadí, milá moja... to už budeme v Sarajeve.                                          

Keď sedíme v podniku Verne pridávajú sa ďalší známi zo slovenskej americkej provincie, jej rôznych častí. Aj z lesa. Zdieľame – minulosť a nostalgiu za strateným časom mladosti a nové príbehy, ktorých súčasťou sme už sólo, každý sa tvári, že počúva historky toho druhého tridsiatnika, do ktorých už nepatrí. Každopádne my dvaja začíname cestovať, badám to aj na nej. Áno, cítime to v kostiach. Cesta nočným autobusom na Martinov byt. Tam sa pokúšame spať, veď ráno vyrážame hlbšie na juh, priam do jeho epicentra. K ďalším kúskom podstaty. Mimo zónu nášho často trpkého a predraženého komfortu (načo zátvorky).

 

 

Dotazník alá Max Frisch č.1

  1. Mali by sa smartfóny predávať len na licenciu, ktorú by obdržali len tí, ktorí vyhovejú psychologickým testom?

  2. Čo najviac urýchľuje sebareflexiu, resp. dá sa sebareflexia národa urýchliť?

  3. Každá doba má svojich Ludditov, ktorí sú nespokojní s pokrokom a zmenami pri štýle práce. Nezdá sa vám, že doba terajšia sa však naozaj vymkla z rúk, súdiac podľa empírie s politikou zmeny (constant change, no nie je fenoménom a to poriadne zvráteným tzv. „changeless change“?) a neustáleho upgradu plynúcich z veľkých nadnárodných spoločností, ktoré sú často nezmyselné a oddané ľubovôli a rozhodnutiu jedného z najlepšie platených manažérov (ktorého môžu čoskoro vymeniť a po ňom môže prísť nový, s úplne iným pohľadom na vec), pričom sa vplyv zmien na nižšie postavených pracovníkov neposudzuje ako zásadne dôležitý, nakoľko sa ľudia dajú ľahko vymeniť? Nie je to už príliš, resp. nezaváňa to korpo-feudalizmom a ten kto nechce na panské, musí živoriť?

  4. Robí uvažovanie načrtnuté v bode 3. z človeka automaticky ľavičiara?

  5. Myslíte, že keby v dnešnej dobe žil Schoppenhauer, tešil by sa?

  6. A naopak, čo si myslíte, že by povedal tvorca výroku „technika prekonala všetky vzdialenosti, avšak nesprostredkovala blízkosť“, Martin Heidegger? (výrok je parafrázovaný)

 

 

 

 

Bratislava – Sarajevo

 

Cesta pokračuje. Keď ráno v Petržalke na OMV tankujeme, vo vzduchu je už mierne cítiť rozpálený asfalt.

Deň je horúci a bezproblémový. Striedame sa za volantom, no prevažne šoférujem ja. Chcem, aby si oddýchla. Okrem toho, jazda na stroji, ktorý môžem ovládať, je pre mňa pôžitkom.

Žijeme v tzv. slobodnom svete kde sa hranice dajú ľahko prejsť.

Keď dokončujem tieto riadky v denníku (je 18.6), napadne ma, či sloboda v rámci nášho západného sveta konzumu nie je len zamaskovanou nudou (vzhľadom na plnú automatizáciu života zaprataného tovarom a myšlienkami).                                                                

Oddáva sa len novému a novému plánovaniu budúcnosti - je toto ten povestný „rat-race“, ktorý sa čiastočne dovalil aj k nám? Polovica krajiny sa nachádza v úplnom marazme a polovica v stave rat race. Jestvujú časti Slovenska, kde by sa o nude nedalo hovoriť ani náhodou. Len o marazme.                                                                                                                     

Ale aj tak. Nuda je výdobytkom našej súčasnej doby, doby mieru, nuda ako považovanie napĺňania rozmarov za aktívny život. Zapálim si, aby som precitol z týchto myšlienok a užíval si prítomnosť. 

Cesta z Bratislavy ubieha hladko. Maďarsko je ako vymreté. Nasleduje vnútrozemské Chorvátsko a môj prvý krát na Balkáne! Tom úžasnom, komplikovanom, živelnom, šialenom Balkáne! Konečne!               

Vnútrozemská časť Chorvátska ma príjemne prekvapí. Pri cestách rád pozorujem ako a akým spôsobom sa menia postkomunistické krajiny, a akým spôsobom zostávajú rovnaké. Rýchlo sa mení sa predovšetkým forma (čo môže vyvolať klamlivé zdanie o napredovaní, nové chorvátske diaľnice sú lepšie ako tie rakúske, napr.). Myslím, že to je očividné. O obsahu sa dá hovoriť len pri priamom kontakte s ľuďmi, keď je človek vystavený životu. A toho je zatiaľ málo. Okrem toho človek často stretne ľudí, ktorých do svojej reality privolá, stretne ak je správne uvoľnený práve takých akých potrebuje stretnúť. Ľudí, ktorý odrážajú časť jeho identity i časť problémov, s ktorými zápasí bez ohľadu na miesto na ktorom sa nachádza. Rád cestujem aj preto, že sa mi rozjasní natoľko, že prekypujem vďakou za toto bytie.

 

9.6 - krátky záznam:

Konečne docestujeme do Sarajeva. Výborne sa vyspíme. Zobudí sa asi dvadsať minút po mne. Po pomalom štarte do nového dňa sa vyberieme do starého mesta, Baščaršije. Zamilujem sa doň. Na počkanie.

 

 

Iný záznam:

Je štvrtok, 19.6.

Pobyt na pláži. Sme obkolesení Rusmi a Slovákmi s nitránskou slovenčinou. Sú tu Poliaci, Slovinci, Nemci a Rakúšania. Sú tu Maďari. Všetci spoločne oddychujú pri mori. Voda je osviežujúca, priezračná, chladná. Niet tu piesočných pláží. Sú kamenné a my si na nich rozkladáme karimatky. Tie potom prikryjeme uterákmi a po rohoch obložíme kameňmi z pláže, aby našu vidinu mäkkosti neodvialo. Poniektorí návštevníci sú usadení, či priam vsadení do skál, ktoré obkolesujú malú zátoku. Mohli by to byť domáci, ale o tom nie som presvedčený, nezdá sa že by domáci chodili relaxovať k moru. Domáci tu hlavne pracujú. Prenajímajú a varia Spaghetti Frutti di Mare, ktoré sú mimochodom skvostné.

V pozadí, na teraske, kde teraz sedím a píšem riadky o dnešnom pomalom dni vyhráva Alicia Keys, Daft punk a Farell Williams.

Pomaly si zvykám na tunajšie spôsoby trávenia dovolenky.

Vzdialené exotické moria a bujne porastené ostrovy, bambusové bary pre dve osoby s kokosovými koktejlami a domácim reggae, na ktorých som zbieral inšpiráciu, realizoval odvážne predstavy o slobode, vnútornej slobode, počas ktorej som vždy aj najväčšmi zodpovedný, sú teraz spomienkou, šťastnou a bolestnou spomienkou. Ťažko povedať, či Slovák pochopí. Rodinky zamestnaných Európanov v tomto mikro-raji na ostrove KRK sú očividne naoko šťastné. Splnil sa im tohoročný sen, možno povinnosť. Snažím sa neporovnávať (dosahujem v tom čiastočný úspech), púho pozorujem, verím v to, že príhody, ktoré sa nám pritrafia na našich cestách životom, pri snahe uchovania vnútornej slobody (ktorá jediná je cestou k zodpovednosti), nech už je to v Indonézii alebo v Bardejove, sa nám pritrafiť ani nie že majú, ale potrebujú. Potrebujeme skúsenosti, ktoré dostávame... Okrem toho, všetky myšlienky nostalgického rázu narúša ona, jej rázna, mäkká prítomnosť, živé, dynamické ženské bytie, mladosť. Toto miesto vybrala ona, toto je miesto na ktorom sa cíti výborne, je ofučaná, keď pár dní nevyjde slnko, lenže nie hocako. Je hravo ofučaná.

 

----------------------------

Aké je Sarajevo?

----------------------------

 

 

 

 

V stenách drvivej väčšiny budov sú diery. Nie je vylúčené, že mladšie ročníky nevedia čo tým presne myslím. Budem konkrétnejší: boli to diery po guľkách zo samopalov, z balkánskej vojny, ktorá sa odohrala v prvej polovici divokých deväťdesiatych rokov, keď sa po rozpade sovietskeho experimentu začal rozpadávať aj rozhádaný balkánsky amalgam. Nedávno. „Diery si ponechávame ako pamiatku na konflikt“, hovorí Adis, náš sarajevský sprievodca, 24 ročný vojak v službách americkej armády, zaradením sniper, ktorý si momentálne užíva voľný rok, kým ho armáda opäť nepovolá a on neodíde na misiu. Tá posledná sa konala v Iraku. Nechce nám prezradiť, či a koľko... (opýtam sa ho na to) Podľa mňa si lepšieho sprievodcu Sarajevom ako snipera nemožno želať.

Sarajevo vo mne evokuje analógie s inými starými mestami, ktoré som navštívil: Cuzcom (Cesta v 2007 – obrovsky významná cesta s kvalitným spolucestovateľom, slobodným človekom, J. Šustrom; spomienky na ňu sú stále živé) pre jeho polohu v horskom údolí obkolesenom horami a Mallacou, pre jej vľúdnu a fungujúcu multikultúrnosť, multi-náboženskú povahu.

 

Práve v Malacce si ma našli nasledovné verše:

 

Malacca, starobylý prístav duší 19. 11. 2010

 

Vraciame sa celé životy.

Z ciest sa vraciame do našich miest a dedín,

Do vzťahov a starých bolestí zo samoty.

Vraciame sa celé životy

Do sveta bez nás,

a potom do seba,

keď všetko je zabudnuté, preliečené, dávno preč.

 

Vraciame sa k časom, keď sme po štyrochliezli

pomedzi steny holobytov

našich rodičov;

a v lete po ovocných sadoch našich starkých.

 

Čo všetko zanecháva na nás stopu? Naozaj všetko?

(naozaj všetko)

A kvety, prečo ku koncu všetky vädnú a potom na kope hnijú?

 

Prečo sú domy starých rodičov so záhradou na predaj?

(Záhrada, kraj, kontinent...)

 

Vraciame sa k otázkam s tým istým znením.

 

 

 

Kedysi, pár rokov po vojne, tu, v Sarajeve, nejaký čas pobudol Greg, môj americký známy, básnik zo západného pobrežia tesne po tridsiatke, ktorého som stretol v Ázii na jednom z bambusových ostrovov, keď si zapisoval do diára svoje ázijské dojmy. V Sarajeve si zapísal tieto:

 

Years ago I visited Sarajevo right after their war and it surprised me how quickly the western arm can outstretch it’s tentacles into the small areas of our planet. I stayed in a small house which lacked half a roof from a bomb during the war and we picked fresh strawberries growing wild outside the door and during the night we visited the stripclubs where the UN officials would meet over documents and the girls would take it off to all the newest pop songs. And this was before the high speed internet, filesharing, wifi and all that piracy stuff…
But I guess the point is about how sanity and insanity and how, together, we the people, create the standard, like an average/mean of personalities and those who stray too far from the line are left behind, isolated, crazy and left to their own conceived misconceptions. there are conspiracy theorists all around the world, expats hiding out in jungles and desolate islands complaining about the system and about UFO’s or whatever the crap. The high tide of human personality can be appreciated in their passion and concern for truth, but when you go too far past the line, the source is not recognizable and the isolation of escape does nothing to bring back the truths to the real world. And that is what we are here to discover and share: the news of the real world and the people in it and the real music of the streets, not the over produced digitally enchanced vocally tuned songs of the pop world easily digested single serving disposable art of the new century.”

 

Greg M., nepublikované zápisky zo Sarajeva

 

 

Uvažujem:

 

Avšak, bol tu dávno pred nami, o vyše desať rokov skôr, diery v stenách mali inú váhu, rozmer, ako teraz, boli väčšie, hlbšie, bolestivejšie.

Dnes, ako hovorí Adis, tu máme mier a päťdesiat percentnú nezamestnanosť. Veľa ľudí pracuje, ale na čierno. Jediné čo ma úplne mrzí je, že mladí (mladší ako on) zabudli na to, čo bolo pred dvadsiatimi rokmi, vo veľkom frčia na počítačových hrách, kde sa hlušia a hlušia a keď sa ich opýtaš čím by chceli byť, povedia ti, že vojakom.

Na tejto ceste čítam Halíkove eseje, s titulom „Co je bez chvění není pevné“, titul je vlastne verš od Holana, ktorý hovorí za seba, a za Európu. A či vlastne: Nehovorí aj za Európu? Demokraciu?

 

 

 

Dotazník alá Max Frisch č.2

 

1/ Kedy ste sa naposledy cítili skutočne slobodní?

2/ Myslíte si, že majú tí, ktorí na otázku: „Akú máš o svojom živote víziu do budúcnosti?“ odpovedajú, „Vieš, vraví sa, že ak máš vízie, mal by si zájsť za lekárom“ pravdu?

3/ Videli ste film „Ona“ od Spike Jonza? Je podľa vás smiešny alebo tragický? Odpoveď niečo medzi sa nepripúšťa.

    4/ Je sloboda len vábivou ilúziou a nuda/marazmus nezvratná?  

     

     

     

     

    20.6 Vrbnik

     

    Keď ráno zájdem na kávu do miestnej kaviarne (ona ešte spí), pripojím sa na internet. Pokoj, ktorý som v sebe za pár dní nazbieral sa rozpŕchne. Ovalí ma vodopád informácií, ktoré vo mne na počkanie pripravia pocitovú skrumáž. Rusko môže zaútočiť, Uruguaj porazil Anglicko, českí fanúšikovia futbalu prepínajú na slovenské kanály, kvôli lepšiemu komentáru, a čo ma poteší, je fakt, že sa mi nenačíta video dokumentujúce pracovnú kanceláriu Slováka, žijúceho na Kanárskych ostrovoch. Vraj je to úplná bomba. Facebook otvorím len na pol minúty, nikto mi nepíše. Na starých fotkách z Austrálie pribudli dva lajky. Gmail,- nič nové. Spamy spravidla neotváram. Hádžem ich rovno do trashu. Káva, ktorú mi prinesie čašník vôbec nie je zlá a keby som si k nej nezapálil cigaretu, mohla byť ešte lepšia. Nuž ale v letoviskách sa staré neduhy k človeku rýchlo vracajú. Pocitová skrumáž pokračuje. Pociťujem chvíľkovú opustenosť v dovolenkovom svete európskych ŠPZ-tiek a nebyť spomienok na ulice autentického Sarajeva, mesta s guľami a dierami po guľkách, nebyť prechádzok polnočným kamenným mestečkom Vrbnik spolu s ňou a popíjania miestnych sudových vín, vryla by sa mi pod kožu. Vo švíkoch praskajúce dovolenkové miesta nie sú na sólo walkabouty vhodné.

    Po káve sa vyberieme (prišla za mnou) na kamienkovú vrbnickú pláž. Stretávame ľudí rôznych národností. Jeden z nich má na hlave len kožu, vek okolo 30. Myslí si, že to bol človek z nášho hlavného mesta (toto je Bratislavčan, že?). Lenže nebol. Necelých 50 metrov chôdze ma uistí v tom, že z hlavného mesta nebol, presne ako som podľa prízvuku predpokladal. Jeho obrovská, nová a kompaktná škoda kombi parkovala na miniatúrnom platenom zrána ešte nezaplnenom parkovisku cez tri parkovacie pruhy. Škoda z hrdosťou niesla ŠPZ TT ... .. Čiže to bol trnavský akcent. Vyjasním jej to, sám som milovníkom akcentov a nakoľko je ona v mojom rodnom jazyku zbehlá, študovala ho v susednej krajine na Vysokej škole, mám záujem na tom, aby aj akcentom našej spoločnosti porozumela hlbšie. Možno tak pochopí niečo o jej vlastnej, poľskej kultúre.

    A nevieš prečo parkuje cez tri parkovacie miesta? Veď hentam, pozri, stoja dve nemecké autá a jedno české tesne pri sebe, všetci sú zaradení do parkovacích pruhov ako podľa pravítka...“

    Akcenty buranie sa však nevysvetľujú ľahko.

    Poď, ideme ďalej a nedávaj mi také otázky. Vrie to vo mne. V kútiku duše cítim vinu, že som odišiel a so mnou desaťtisíce ďalších mladých ľudí a náš fliačik zeme, ten so značkou SR, tak lacno ponechávame lysým škodovkám a pestovaným zbohatlíkom. Pestovať by sme mohli predsa len radšej hnedú ryžu.

    Na tejto ceste, ako som už vravel, čítam výborné Halíkove eseje, ktorým dal názov „Co je bez chvění, není pevné“. Halík v jednej z nich zaznamenal napríklad dojmy zo svojej návštevy Moskvy po zmenách systémov, po roku 1990:

    Moskva se viditelně změnila. Marně tu však dosud všude, v obchodech, v metru, v běžném kontaktu očí při letmém setkání na ulici hledám to, co mně vždy okouzlilo při mých prvních pobytech na západe, lidskou zdvořilost, a přirodzenou noblesu, vlídnost, uvolnenost, neponíženou, samořejmou vstřícnost, „rytířskost“ v běžných maličkostech, vzájemný respekt svobodných lidí. Vytratí se někdy z Ruska onen všeudypřítomný „duch tíže“ a zavane sem někdy s politickou svobodou také západní „esprit“?"

    Pochopiť verejný priestor bez náznaku vôle k sebareflexii je obtiažne, rovnako ako je obtiažna pravda bez kontextu.

     

     

     

    --------------

    Sarajevo

    --------------

     

    Je prvá polovica júna 2014. Z Bratislavy vyrážame ráno o 8:30. Cesta nás vedie prázdnou maďarskou diaľnicou akoby po chrbte národa duchov. Snažím sa zablokovať očakávanie o Bosne a Hercegovine, o Sarajeve, vnútorne sa chcem iba nesmelo tešiť z toho, že vchádzam do nového priestoru, ako na mape tak i v sebe, som zvedavý, či sa potvrdia moje predpoklady, týkajúce sa týchto dejinami tvrdo skúšaných území a miest so silným tektonickým trením ľudských a potom národných a národnostných nátur, expanzívnej energii žlčového ega, často iracionálneho vladárskeho postoja, na konci ktorého bol možno zisk (kto už vie čoho?),- chcel som si overiť predpoklad nadobudnutý v rôznych častiach sveta, že práve na týchto komplikovaných miestach energie stále prúdia, sú živé a živelné, nepoddajné a vitálne. Neparkujú cez tri pruhy a nie sú ani skostnatení od blahobytu. Teším sa. Aj na   Sarajevo.                                                                                                     

     

     

    --------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

    Spomínam

     

    Rutina v Krakove ma ako nepoddajný kliniec vbíjala do tvrdého dreva pochabých povinností. Otrava vo forme neustálych telefonátov zo strany môjho mobilného operátora ponúkajúc výhodnejšiu zmluvu - krvopotne som im nezdvíhal (v týchto otravných telefonátoch sú Poliaci preborníkmi). Všade jasné signáy, že break nám urobí dobre. Job: pondelok-piatok, týždeň čo týždeň, potom víkend off, čas na pauzu, víkend čo víkend, náš mladý vzťah, kamaráti, samota. Rodina. Vlastne všetko správne. Akurát čohosi bolo priveľa a koktejl bol buď presolený alebo presladený. Možno stačila kocka ľadu. Cesta,- jeden z jej hlavných blahodarných elementov, - vždy odkrývala pre život nezaujatý priestor. V malom, pre jednu dve osoby. Nezaujatý priestor znamenal odstup od kopiaceho sa bláznovstva, meditáciu, vystúpenie z toku domácej reality a pozorovanie, jednak toho, čo je pred človekom nové, cez čo sa v ňom zrodia nové pocity a toho odkiaľ prišiel, reality, ktorú tvorí s rôznymi stupňami úspechu, za ktorú môže do veľkej miery sám, potom histórie, za ktorú síce nemôže, ale môže sa ňou nenechať ovplyvniť a tvoriť tak, pod vplyvom/ale bez, svoju osobnú históriu. Pohyb ako cesta, aj pri živote v rutine. Pohyb,- je dôležitý. Pretože: Co je bez chvění, není pevné.

     

    --------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

     

     

    Neskôr, na ceste do Sarajeva, sa aj chorvátske diaľnice ukazujú ako vyľudnené. Bez áut a ľudí. Ona si robí starosť s cestami v Bosne a Hercegovine. Trápia ju bosnianski cestní piráti, všade za rohmi číhajúci dopravní policajti. A čo je hlavné: sto ročné záplavy! Médiá do nás už pekných pár dní pumpujú tieto správy.

    Nič z toho sa na našej ceste po Balkáne neprejaví ako problém. Záplavy už sú pod kontrolou (vysoko obmyté brehy teraz na pohľad pokojných riek svedčiace o tom, že to bolo intenzívne, ďalej vyvalené sto ročné stromy s  vytrhnutými koreňmi, podmytá polovica hlavnej cesty a odpadky, ktoré vypľula voda, boli pod kontrolou). Na hraničnom priechode sa vyskytne iný problém. Nemáme zelenú kartu. Ako väčšina problémov na Balkáne, aj tento sa však dá vyriešiť eurami, v kancli povedľa, kde sedel mladý chalan vo futbalovom drese a s dobrou angličtinou predávajúc povolenie na vstup do krajiny pre problémových. Kancel bol nábytkovým panoptikom z čias zpred roka 1990. Lacné preglejkové lysované drevo, nad hlavou ventilátor, muchy prilepené na mucholapnú lepiacu pásku, dusno, bez klimatizácie, na stene obraz jedného z troch prezidentov Bosny a Hercegoviny (predpokladám, že to bol ten správny). Počítač a tlačiareň so zvukmi a vzhľadom prehistorickým. Darmo, technika starne rýchlejšie ako doba. Ako človek priateľský, ktorého nespornú náročnosť si vzhľadom na priateľskosť všimne na úvod málokto, sa chalana opýtam na futbal. Chcem posunúť debatu ďalej od oficiálnych tém, ktoré sa týkajú najmä nášho 28 eurového poplatku za vstup do krajiny, a tak sa ho pýtam, s vedomím, že futbal je najlepšie spojivo vo všeobecnom, nesubtílnom svete (poznal som aj dve tri mená hráčov rôznych líg, život ma naučil) : „So the world championship in football is coming up, right? Is Bosnia participating?“

    „Well, i think so, but i don't really care, I am more of an artist kind of person, you know. We had a concert here in our town with my band last night, for instance a daruje mi napoly sarkastický, napoly spriaznený pohľad.“

    „I see...“ Zvolím druhú, pohodlnejšiu cestu.

    A vidím aj svoj údiv, tu, kvôli tejto náhode, z toho, že to, čomu ma život učiť nemusel, pretože som si k tomu našiel cestu intuitívne, sa mi teraz hodí. Prebehne krátka debata o Pink Floyd. Sarkazmy, ak nejaké vo vzduchu boli, sa vyparili. Potom zaplatím, zaželám mu mnoho úspechov s kapelou a utekám za ňou s novou historkou, netrpezlivo čaká v aute, pustia nás, nepustia nás do tej Bosny, do ktorej sa jej ani veľmi nechcelo, čo sa tam dá vidieť a blogy, blogy píšu rôzne veci, aj zlé, aj dobré, Sarajevo, čo to bude za mesto, vidím tieto dilemy v jej očiach (aspoň si to namýšľam), keď vychádzam z kanclu z doby kamennej, doby bez netu, doby bez spomienok na Srebrenicu. Potom tá radostná cesta ďalej a či radostná, aj, nakoľko nám teta Zelda odmietla dať ďalšie inštrukcie týkajúce sa cesty, Bosna a Hercegovina akoby ju zakliala a dávala nám tým najavo, že tu žiadne GPS, tety Zeldy, nestrpia, tu sa treba vydať na osobitú cestu, walkabout, tak ako v austrálskom buši. Bez pomôcok. Na boso. Ten istý colník, ktorý nám naparil pokutu za zelenú kartu, nám potom od srdca, s úsmevom, ukazuje smer do Sarajevo. Go slow, vraví. And enjoy.

    Áno, a cesta ubieha. Ona si s ňou radí tak ako to vie len ona, s ľahkosťou. Snaží sa dodržiavať rýchlosť. Bolo to nanajvýš potrebné, lebo šrapnely vo forme zastavených chorvátskych a rakúskych áut miestnou políciou okolo nás len tak poletovali. Prežili sme bez zásahu. 28 eurový poplatok bol našim štítom na pokuty. Mimochodom, nepostávalo tu viac policajtov ako v napríklad v Slovenskej republike.

    A potom, postupne, sa začalo približovať Sarajevo. Teta Zelda spala na prednom okne ako sibírska mačka. K mestu mojich túžob sme sa blížili bez jej cenných rád. A tak to bolo správne. Diskutovali sme. Predom sme hútali ako nájsť hotel za pár eur v centre neznámeho mesta. Neskôr, na panelákových predmestiach mesta prišli početné otázky v mierne ustráchanom slovanskom mixe. Kuda centrum gradu. Po úvodných momentoch zábavnej, priateľskej komunikácie s dobráckymi miestnymi sa dostavila otázka, poväčšine zo strany opýtaných,- do you speak english?- a s ňou prišlo uvedomenie, akým tromfom je znalosť globálčiny.

     

    Ďalej sa zachovali už len poznámky k ceste:

     

    • Jednosmerky, sniper Adis a popíjanie piva tyskie s ním, všade voľne rozhodená mládež, úprimná nátura, Baščaršija, mešity, kostoly, synagógy, cerkvi, električka, diery v stenách, 50 percentná nezamestnanosť, vyhliadka vstupu do EÚ v 2022, Turecko, Nemecko, Amerika – tri obľúbené zahraničné krajiny, káva, v každej dedine iná značka čerpacej stanice, čevapčiči, bosnianske marky, Hrnček Sarajevo, Olympiáda, latinský most, tom waits, franz ferdinand, east west company, Cuzco, Mallaca, Greg. Písanie. Poézia, duševné a mentálne zdravie. Život s ňou. Energia vtedy ráno uprostred baščaršije, klepkanie kováčskeho kladiva. Na to sa nedá zabudnúť. Stanica na konci mesta, cestou k tunelu spásy. Električka, ľudia, ľudia, ľudia.

    • Cesta do Čiernej hory. Novo Zélandský efekt vo vnútrozemí. Potom ikeové pobrežie obetované hrubokrkým Rusom a Kemp kde sa dalo hovoriť len po rusky. A to sme nevedeli, svet sa zmenil, beží iný experiment. Čerpacia stanica a v súčasnosti už uvoľnení južní slovania. Chorvátsko, PAG a Novalja - starkí, hostitelia, ktorí celý život prežili v Amerike, teraz na starosť sú majitelia vilky v ktorej bývame. Nepoznajú Winetua, ospravedlňujú to rokmi v Amerike. Palma nad balkónom. Pivo, Mojito.

    • Mobydick, zmrzlina, grilovaný žralok. Juhoslávia pre pokročilých (boli aj dovolenky v dobách komunizmu takéto?). Pag, kamenné mesto z predstáv. Vinetú, o ktorom starkí z Ameriky nevedeli a my ho hľadáme.

    • Prvá noc vo Vrbniku. Nemý úžas. Potulky s ňou, jej radosť, že som nadšený z mesta, ktoré vybrala (nemali sme presný plán pre situáciu: Rusko v Čiernej hore) Miestne biele víno, jedná báseň, očarenie. Úžasný Efekt sprepitného. Nemeckí turisti a chorvátsky futbalový nacionalizmus (silná káva). Veľa Nemeckých turistov. Hawk.

     

     

    Všetko plynie - Panta rhei.

     

     

    Dobré Správy:

     

    Z breha skáče do mora

    fotím ju -

    špľachnutie výkrik neskôr teplý dych.

    Jej teplo v chladných morských kvapkách, ktoré na mňa fŕka.

    Fotím náš spoločný život.

     

    Sme tu.

    Všetko plynie -

    v momentoch, keď sa mladá dynamická žena teší zo života s tebou -

    všetko plynie.

    Som tu. 

    Som plný.

    Som tu, som plný

    a prázdny.

     

     

     

     

    Poznámky k ceste späť:

     

    Keď dorazíme do Terstu, opäť nás zaskočia jednosmerky. Niektoré sú veľmi úzke, avšak ochota miestnych poradiť nám, napriek tomu, že Yes jazyk neovládali veľmi dobre, je prítomná, spasila nás. Veď, koniec koncov nemôže byť až také ťažké nájsť štadión s konkrétnym názvom.

    Koncert kapely Pearl Jam nás nadchne, pre fanúšika tejto viery je to povinná jazda aspoň raz za život, ako pre niekoho cesta do Mekky. Revem od šťastia. Vedder a jeho explozívna úprimnosť.

    Nemáme slov, kričíme, jačíme. Sme. Pocity spolupatričnosti k hudbe a životu. Odteraz chceme veci robiť lepšie. Žiť lepšie, aspoň kým nevyprchá nadšenie. Vedderov prejav nám berie starý dych a dodáva nový. Sloboda, ktorá nenudí. Žeby toto bola najkratšia definícia katarzie? Spomienky na mladosť, na 90ties, dobu kamennú, bez netu, bez ...

     

    Cesta späť,

    Cesta späť,

     

    a potom všetkom sa bolo treba vrátiť, lebo sa v dovolenke už zvečerilo. Bolo treba sa už vrátiť do kraja, kde spíme väčšinu roka. Tam hore na sever.

     

     

    23. jún

    Po príchode do Krakova: Byt je presvetlený denným svetlom, vonia ako letné panelákové byty mojich tiet a ujov, ktoré sme s rodinou navštevovali na konci 80tych rokov. Niektoré aj v Trebišove. Trochu nahromadeného ťažšieho vzduchu, ihneď vetráme a polievame kvety. Na malom balkóniku v jej byte si zapaľujem cigaretu. Vybaľuje veci, kde tu sa na mňa usmeje. Príhody na cestách nás oboch neuveriteľne zasiahli a v kútiku duší pociťujeme vďaku. Cesty dozrievaniu myšlienok prajú. A robenie dôležitých rozhodnutí je o čosi znesiteľnejšie.

    Život a jeho (de)formy.

    To be continued,

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

                                                                                                                    Amsterdam, máj 2016

                                                                                                                                                          

    Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
    Pridaj k obľúbeným

    Hlavné správy

    EKONOMIKA

    Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

    Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

    PLUS

    Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

    Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

    SVET

    Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

    Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


    Už ste čítali?