reklama

Lemon

Nasledujúce články tvoria kolekciu materiálu, ktorý som s veľkou chuťou a energiou napísal pre internetový magazín iLemon (www.i-lemon.sk). Na blog ukladám textovú podobu týchto starších článkov. Články sa, samozrejme, nachádzajú

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 

 

 

  „Zjednotená teória Mikea Parkera alebo Bol raz jeden jazz“

 

 (Článok pôvodne pridaný na i-lemon.sk : 06-06-2013)

 

  

 

  Mike Parker's Unified Theory

 je medzinárodný jazzový projekt, ktorý bol založený newyorským kontrabasistom a skladateľom Mikeom Parkerom. Obsahuje prvky avantgardného jazzu, rocku, hip hopu, funku a romantickej klasickej hudby. Vytvára tak originálny štýl, ktorý kladie dôraz jednak na kompozíciu, ako aj na improvizáciu. V 2011 roku Parker nahral prvý album Prelude

 v New Yorku, krátko pred tým, ako vycestoval do Európy. V Krakove skupinu nanovo sformoval. Pridali sa k nemu Slawek Pezda (tenor saxofón), Bartek Prucnal (alt saxofón), Cyprian Baszynski (trúbka) a Dawid Fortuna (bicie). Títo hudobníci predstavujú mladé sľubné poľské talenty, ktoré kompaktne dotvárajú skupinu a vychutnávajú si hranie naživo. Ich koncerty sú vysoko energické a vrelo odporúčané.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Newyorčan v Krakove, to je vcelku pozoruhodné, ako k tomu došlo?

To je dlhý príbeh, ale keby som ho mal skrátiť, povedal by som, že Krakov bol pre mňa najlepším miestom robiť to, čo som chcel. Hrať jazz. Keď som ukončil štúdium na výške, asi rok žil som v štáte New York, neďaleko hlavného mesta Albany, a prevažne som sa živil hraním jazzu. Hrával som s miestnymi hudobníkmi, ktorí mali cez deň svoje bežné profesie, mali rodiny a tak podobne. Bola to výborná škola, avšak chcel som byť vo vibrujúcejšom prostredí. New York City bolo vzdialené len tri hodiny autom, takže by dávalo naozaj zmysel skúsiť to tam. Ja sám som odtiaľ, mám tam kamarátov, rodinu. Lenže keby som sa presťahoval do New York City, ktoré je veľmi drahé, nemyslím, že by som sa mohol uživiť len ako jazzový hudobník, aspoň nie odrazu. Myslím, že by som si musel nájsť nejaký regulárny job typu 9-to-5 a hrať po nociach, a to som nechcel. Chcel som ísť na cesty a hrať jazz, mať viac slobody. Toto by zrejme boli dva hlavné body mojej motivácie, menovite spojenie cestovania s hraním hudby. Krakov tieto elementy pre mňa prepája. Okrem toho je tu veľmi veľa mladých muzikantov, ktorí celý čas hrajú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V Krakove je dobrá jazzová škola a komunita hudobníkov je dosť veľká. Je alebo bolo jednoduché sa na nich napojiť?

(smiech) Áno, a pamätám si, že som vlastne stretol polovicu mojej terajšej kapely hneď v prvú noc. A zvyšok len o čosi neskôr. Takže napojiť na miestnu komunitu sa dalo, aj keď nám trvalo asi tak pol roka, kým sme začali po miestnych kluboch pravidelne hrávať. Chalani boli celý čas zaneprázdnení, hrali v iných kapelách, študovali, takže sa hralo ťažšie alebo menej často. Bol som tu jednoducho nový, nebol som súčasťou kolobehu. Ale situácia sa zmenila asi po šiestich mesiacoch, začali sme často hrávať, stal som sa súčasťou miestnej scény.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Usadil si sa tu ľahko? Je to predsa len situácia typu „out of your comfort zone“.

Chalani mi hneď navrhli, že s nimi môžem bývať, keď som zháňal na začiatku byt. Práve som sa vrátil z Ukrajiny, z malého výletu, ktorý som na začiatku podnikol. Bolo mi jasné, že chcem zostať v Krakove. Byt som si potom neskôr našiel sám. Teda vo všeobecnosti, vôbec to nebolo ťažké. Hovoriac o hraní, to bola iná situácia. Najprv som sa cítil ohúrený, keď som prvý-, druhýkrát hral. Hudobníci tu sú na vysokej úrovni, veľa a často jamujú. Trochu som o sebe pochyboval, vieš, keď si pod stresom alebo o sebe trochu pochybuješ, ak si takto nastavený, ide všetko ťažšie. Hneď na začiatku si o tebe ľudia tvoria mienku a v tomto smere bol ten začiatok náročnejší. Cítil som trochu tlak. Teraz som tu už ako doma. Jamovanie je veľmi uvoľnené, veľmi si to vychutnávam, a vôbec hranie tu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kapela Mike Parker’s Unified Theory má päť členov a sformovala sa v Krakove počas prvých mesiacov tvojho pobytu.

Áno, sformovala sa tu. Vlastne som začal s podobným projektom už predtým v New Yorku. Mal som roky v hlave kapelu s trúbkami, saxofónom, basou a bicími, snažil som sa dať dokopy predstavy, ktoré som mal. Pred tým, ako som odišiel do Európy, som chcel mať čosi hotové. Celý ten rok po výške, keď som hrával s miestnymi hudobníkmi, som vlastne netvoril. Hral som. Keďže môj brat je hudobník, hrá na bicie a je aj zvukový technik, dali sme pomerne ľahko dokopy pár hudobníkov. On zadovážil techniku a dom, v ktorom som vtedy býval, sme pred mojím odchodom do Európy na štyri dni premenili na štúdio. Spolubývajúci kamsi odišli a my sme mohli zhmotniť jednu, dve, tri skladby, ktoré som napísal. Tak či tak, väčšinu hudby, ktorú som napísal, som dal dokopy až s chalanmi v Krakove.

Všeobecne by sa dalo povedať, že hráte jazz, no máte v obľube miešanie štýlov, však?

Áno, z toho pochádza aj názov kapely Mike Parker's Unified Theory. Ak si nepočul o „unified theory“ – zjednotenej teórii, tak k tomu niečo poviem. V rámci viacerých vedných disciplín existuje snaha vytvoriť zjednotenú teóriu, ktorá by vysvetľovala alebo obsahovala všetko. Tak napríklad vo fyzike, kde je rozvetvenosť v rámci tohto odboru veľká, sú pokusy ich všetky spojiť do jednej teórie, ktorá by vysvetľovala, no, povedzme, veľa, ak nie všetko. Tento princíp dobre opisuje naše snahy v rámci kapely, kde sa snažíme spojiť viaceré hudobné žánre do jedného, tvoriac jednu hudbu. Mohli by sme to nazvať jazz, keďže osobne sa považujem za jazzového hudobníka a ostatní členovia kapely tiež, a veľa improvizujeme, no napriek tomu skladby často nie sú typickými jazzovými skladbami, nedodržiavajú nejakú typickú jazzovú formu. Skladby sú kombináciou rôznych štýlov. Jazz je to v zmysle tom, že všetci sme jazzoví hudobníci alebo improvizujúci hudobníci, ktorí študovali a vedia o jazzovej tradícii, čomu pár skladieb jednoznačne nasvedčuje. A máme skladby, ktoré začínajú akoby ako klasické sláčikové kvarteto, v romantickom štýle, povedzme, niečo na štýl Mauricea Ravela, ale ďalšia časť má už hiphopový groove, a tým myslím poriadny hiphopový groove, a k tomu kvíliaci saxofón, teda je to taký hip hop groove prekladaný free jazzom, a to hovorím o free jazze s takou tou hardcoreovou mentalitou, a skladba následne prejde do takéto funk soul hip hop groovu, (smiech), čiže suma sumárum, žiadnu z týchto častí skladby by sme nenazvali jazzom. Vtip je v tom, že je to vcelku jazzové až až... (smiech)

Aký máš názor na miešanie štýlov v rámci jazzu? Ak jestvuje niečo ako čistý jazz, ako by si ho porovnal s novými formami jazzu?

Naozaj nerád debatujem o takom alebo onakom jazze, a nemám veľmi rád, keď o tom hovoria iní, nemyslím si, že definovanie hudby alebo hubodných štýlov a neustále pomenovávanie štýlov je až tak k veci, vieš, to neustále škatuľkovanie. Na hudbe mám rád, že je abstraktná, hlavne teda hudba inštrumentálna, bez spevu. Keby som mal hovoriť o jazzovej tradícii, jazz je mix rôznych štýlov už od začiatku, prvé skladby boli spojením západoafrickej hudby a klasickej hudby západu, čiže je to rytmus z Afriky a harmónia z Európy, celé to bolo kedysi spojené z otroctvom, ale do tejto témy sa radšej nepustím, aby som nepovedal niečo nekorektné. Každopádne jazz, čistý jazz, to by bol, myslím, B Bop z 40. a 50. rokov minulého storičia, vieš, Charlie Parker, Dizzie Gilespie. Akurát v tých dobách, keď oni začínali, sa každý chytal za hlavu a nemohol uveriť tej strašnej hudbe, ktorú počul. Toto predsa nie je jazz, kričali. Tak vidíš, mení sa každý hudobný štýl. A čo v danej dobe veľakrát hovoria ľudia, čas často zosmiešni.

Hovoriac o štýloch – každý z nich má aj potenciál nakopnúť iné druhy umenia, ako napríklad B Bop nakopol bítnikov.

Áno, presne.

 Aké je to byť frontman kapely? Aká je medzi vami súhra?

Skúsenosť ma doteraz naučila toľko, že je asi lepšie mať jedného dobrého (silného) lídra, ako piatich slabších. Takže buď mám veľmi jasnú predstavu o skladbe, alebo som otvorený možnostiam, ktoré navrhnú ostatní členovia kapely. Aby som sa vyjadril ešte lepšie, je to, ako keby som písal hudbu špeciálne pre členov kapely. Keď píšem tenor saxofónové sólo, nepíšem tenor saxofónové sólo, ale Slawek Pazda sólo, on má veľmi nápaditý spôsob hrania. A tak ďalej. Niekedy chalani idú, čo sa hrania týka, akoby proti sebe, a počas skladby máme skupinové sólo, alebo tri osobitné sóla naraz. Vytvára to veľmi osobitú dynamiku. Každopádne cítim dôveru zo strany ostatných členov kapely a platí to aj naopak.

Element dôvery je veľmi dôležitý. Dá sa v hudbe cítiť a poslucháč má omnoho lepší zážitok.

Áno, a ja som veľmi rád, že som stretol týchto hudobníkov, ktorí sú aj dobrými kamošmi.

Vaša kapela má komponované skladby a free jazzové sekcie. Čo máš radšej? Keď som bol minule na vašom koncerte, posledná časť bola free jazzová a poviem ti, bolo to niečo.

Jasné, máme free jazz a jamovanie radi. Minulý mesiac sme hrali napríklad v Tabačke v Košiciach, a bol tam moment, keď si každý myslel, že sme skončili. Potom nám naliali tú vašu tradičnú pálenku, myslím, že sa to volá borovička, a už sme šli... Dali sme si poriadne dlhú free jazzovú jazdu. Ale pýtal si sa na to, čo mám radšej. Mám rád aj to aj to. Každá skladba je unikát, má komponované a improvizované časti. Trik je v nájdení správneho pomeru.

Povedz nám aj, kto ťa ako hudoníka ovplyvnil.

Čo sa týka vplyvu na mňa, skôr by som sa vyjadril v rámci žánrov.

Maurice Ravel , Debussy, Stravinski v rámci vážnej hudby. Mám rád najmä Ravela a jeho harmónie. Niektoré časti hudby, ktorú tvorím, sú inšpirované ním. Z jazzu by to bol Miles Davis , samozrejme, Charles Mingus, John Coltrane, Duke Ellington, je ich toľko. Mám rád hip hop, menovite Tribe Called Quest  a The Roots.

Hendrix, Led Zeppelin, The Grateful Dead, Dirty Projectors , Arcade Fire, Weezer , RATM. A osobitne kapelu Fish (smiech). Dobre produkovaná popová hudba je tiež veľmi fajn.

Prečo si sa stal jazzovým hudobníkom? Nechcel si sa stať súčasťou establišmentu, máš rád slobodu, prečo?

Mnoho jazzových hudobníkov hovorí, že ak sa dokážeš vypracovať na niehoko iného ako jazzmana, tak to urob, choď po tom (smiech). Ak sa staneš jazzmanom, tak to si tým buď istý, musíš to milovať. Trochu som s tým bojoval. Študoval som psychológiu a boli aj iné možnosti. Mohol som si nájsť job, urobiť doktorát, atď. Hrať jazz je však niečo, čo milujem a tak sa tomu aj venujem.

Ľudia často len hovoria o tom, že chcú robiť niečo kreatívne, nech je to už čokoľvek, ale v jednom kuse to odkladajú na neskôr, alebo čakajú na ten správny čas pridlho, niekedy celý život.

Áno, ako keby som počul otcove slová, len si zožeň dobrý job, zarob peniaze, založ si rodinu a keď budeš v dôchodku, budeš mať toľko času na tieto veci…

Netvrdím, že to zlé, ale prečo to neurobiť teraz, nie zajtra, načo čakať, keď to tak cítiš. Neskôr nemusíš už dostať príležitosť.

Strávil si čas aj na cestách. Čo sa týka Európy, ktorú jej časť máš rád?

Pozri, žijem v Krakobe, a pre mňa to nie je náhoda. Žijem tu preto, lebo sa mi tu páči a mám tu možnosť často hrať. Mám veľmi rád aj Budapešť. Sú to moje dve obľúbené mestá v Európe, a to som ich prešiel dosť.

Späť k hudbe. Je pre teba hudba v istom zmysle spirituálnou záležitosťou? Keď hráš naživo, zabúdaš na čas a všetky tie sračky, ktoré niekedy máme v našich systémoch? Stáva sa, že keď človek občas na nejakom koncerte sleduje hudobníkov na scéne, keď sa trochu, takpovediac, odtrhnú z reťaze a frčia 20 minút bez pauzy, pripomína to akoby až tranz. Aspoň ja ako poslucháč mám niekedy taký pocit, že v sebe objavia nejaké utajené rezervy energie. Mávaš takéto stavy?

Jasné, najmä keď ide hranie dobre (smiech).

Ale vrátim sa k tvojej otázke, prečo som hudobníkom. Takpovediac prvá inšpirácia, ktorú som mal, bola kapela Fish, ktorú milujem, a ktorú v európe nikto nepozná, hrajú improvizovaný rock, a majú veľmi dlhé improvizačné pasáže, je to v Štátoch kultová záležitosť. V 2003 som bol prvýkrát na ich koncerte, a počas koncertu som mal niečo ako spirituálny zážitok, mentálny orgazmus alebo akokoľvek by sme to nazvali.

Nabudenie čakier (smiech).

MP: Hej, no na tomto koncerte som teda zažil také niečo. Odvtedy som začal hrať. A odvtedy sa aj ženiem za tým pocitom, aký som mal na tom koncerte (v angličtine sa tomu hovorí musical high). A pri hraní alebo jamovaní, sa tieto momenty občas dostavia, sú to také tie momenty, keď cítiš spojenie s ľuďmi, najprv s členmi kapely, a potom aj s publikom, toto by som nazval asi spirituálnym zážitkom a to by bol aj dôvod, prečo sa venujem hudbe.

Skúsil si niekedy hrať inde ako v klube, napríklad na ulici?

Určite áno. Mám to strašne rád. Je to veľmi prirodzenená a organická záležitosť. Ak ideš hrať koncert, a si, povedzme, v prostredí klubu, ľudia za koncert často zaplatia, a majú isté očakávania dopredu, ale keď hráš na ulici, nikto nečaká nič, nie je tam vlastne žiadna sociálna norma, nič také, že musia tlieskať alebo si sadnúť, postaviť sa, ísť na jazzový koncert, lebo je to in. Keď hráš v klube, ľudia často tlieskajú, aj keď hráš nahovno. Na ulici nič nie je na silu. Je to aj zaujímavý sociálny experiment, môžeš pozorovať ľudí, ako sa správajú, atď. Ak sa sformuje okolo teba skupina ľudí a počúvajú tvoju hudbu, je to skvelý a veľmi prirodzený zážitok.

Čo budúcnosť, zaujímaš sa o ňu? (smiech)

Neplánujem ďalekú budúcnosť. Zvyčajne veci aj tak nevyjdú tak, ako sme si to pred dvoma rokmi presne naplánovali. Teraz budeme pár dní na našom stredoeurópskom turné. Potom sa na chvíľu vraciam do New Yorku. Dva roky som tam nebol. Som zvedavý na momentálnu jazzovú scénu tam. Potom sa vrátim do Európy, možno na jeseň bude ďalšie malé turné s Unified Theory. Na zimu sa mi dúfam podarí vypadnúť niekam do tepla. Neznášam zimu (smiech).

Mike Parker so svojou kapelou Mike Parker's Unified Theory su momentálne na komornom stredoeurópskom turné. Hrajú v Českej republike, Maďarsku a na Slovensku. U nás majú naplanované dva koncerty, a to  6. júna v Banskej Bystrici v Záhrade , centre nezávislej kultúry, a v breznianskom klube  Bombura v sobotu 8. júna.

Tvorbu Mike Parker's Unified Theory nájdete na stránkach:

http://mikeparkersunifiedtheory.bandcamp.com/

http://www.reverbnation.com/rpk/mput 

https://www.facebook.com/MikeParkersUnifiedTheory?fref=ts

 

English version


‘Mike Parker’s Unified Theory’, an international jazz project founded by New York double bassist and composer Mike Parker, combines elements of Avant-Garde Jazz, Rock, Hip-Hop, Funk, and Romantic Classical music to create a truly original style which emphasizes both the written and improvised. In 2011, Parker recorded the group’s first album ‘Prelude’ in New York shortly before leaving for Europe. Parker has reformed the group in Krakow, Poland where he is joined by Slawek Pezda (tenor sax), Bartek Prucnal (alto sax), Cyprian Baszynski (trumpet), and Dawid Fortuna (drums), four of Poland’s greatest young jazz talents, to perform a highly energetic and engaging program of original music. Together they form a compact jazz band and their concerts are recommended. 

 A New Yorker living in Krakow, that is quite interesting. How did that happen? 

 It’s long story, I guess, but to make it shorter, I’d say that Krakow was the best place for me to do all the things I wanted to do, indeed to play jazz. I graduated from my university and I was living for one year in upstate New York, near the capital Albany, mostly as a jazz musician. I was playing with local musicians, guys who were 50 year old professionals, like school teachers and had families and this kind of thing. It was a great learning experience, but still i wanted to be in an environmet which would be more energetic, and so the obvious thing to do, was to move to New York City, you know, I’m from New York, right there, 3 hours drive away from where I was, all my friends and family live there. But New York City is very expensive, so it would not be possible to be a professional jazz musician, at least not right away. Possible would be to have a job, you know, regular 9-5 job, and play music at night, but you know, I did not want to be in that situation. There were too many things I wanted to do, playing music, traveling, have more freedom. These would be the two main motivations, connecting traveling with playing music, and Krakow is the best place for me to do these things, and there are a lot of young and very interesting musicians playing all the time, so really it’s a perfect place.

Krakow also has a very good jazz school and the community of musicians is quite big. Is it or was it easy to connect with them?

(laughing) Yeah, I remember, that I met at least half of my band the very first night I was in Krakow and I met the rest of them very shortly after. So there was connection, although it took us like six months until we played regularly. We were struggling a bit at first as I really wanted to play but these guys were really busy, playing in different bands, studying. I wasn’t here long enough to be established in part of that, and so it was harder to play. The situation changed after about six months, and we began to play a lot, and I started to be more involved in the actual scene in Krakow. I became part of it. 

Did you settle in here smoothly, becuase basically it was the „out of your comfort zone“ situation, right? How was it?

The guys asked me to actually live with them when I was looking for an appartment, because I was looking for a place to stay, after, I came back from Ukraine, where I went after I came to Krakow. It was a small traveling trip, and I came back knowing I wanted to live in Krakow. I then found a place to stay, etc. Speaking generally, it was not that difficult at all, but speaking of playing music, the situation was a bit different. I was pretty intimidated, at first, because the musicians were so high level. They have regular jam sessions here so when I played for the first time or two, I had a doubt on myself, as when you feel fear or doubt or too much pressure on you, and if you have this mindset, you’re gonna do not so good. People saw me play for the first time or the second time, that‘s when people’s opinion is largely formed, so yeah, it took a while for me to settle in in the beginning, but now I feel totally comfortable. This is like my home, you know, jam sessions are very relaxed and I enjoy them very much, and playing here in general.

The band Mike Parker’s Unified Theory has five members, and you formed the band here, in the first months of your stay, right?

Right. Well, I had started a similar project before in New york, I’ve had this idea of a group with three horns and drums and a base for years, I was kind of trying to put together the ideas I had and before I left for Europe, I wanted to have something ready, some kind of artistic creation I had in mind. I haven‘t done anything in this whole year after I graduated. I basically played in bands like I said, playing concerts. As my brother is a musician, and a recording engineer, we put some musicians together pretty easily. He took care of the equipment. My housemates were leaving the house and so the house I was living in was turned into a recording studio for four days before I left for Europe. We recorded a couple of ideas i had, couple of compositions, before I left, but most of the music I wrote and recorded was with the guys in Krakow.

You play jazz music, but generally speaking, it can be said that you mix different styles together, don’t you?

This is where the name of the band comes from. Are you familiar with the unified theory? I mean, there is this idea in more fields, physics, psychology, etc. to come with one unified theory within a specific field, this goes mostly for physics, you know there are more areas in physics, and the unified theory would bring them all together and form a unified theory. So it is combining theories into one which explains everything, more or less, so the band’s name is kind of descriptive of this idea, different kinds of music are brought all together, and forming one music. You can call it jazz, and of course I would consider myself a jazz musician, and all the other guys, members of the band are jazz musicians, and there‘s a lot of improvisation etc. but speaking generally, the songs aren‘t so much jazz songs. The forms don’t follow the typical jazz form and the songs combine different styles, so it’s jazz in the sense that we are all jazz musicians, or improvizing musicians, who have studied the jazz tradition, and some songs touch on the jazz tradition, for example one song starts with like a classical quint quartet sound, romantic kind of Maurice Ravel let‘s say, and then the next part is like a Hip Hop groove, like heavy Hip Hop groove, with a screaming saxophone, so like a Hip Hop groove with free jazz over it, free jazz with some kind of hard core reality, and then it goes into a funk soul hip hop groove, with funk horn parts, so in total none of these parts would be described as jazz, but somehow it is ... (laughing).

What is you opinion about jazz and its styles, should you compare pure jazz, if there is something like pure jazz, to the jazz of the new forms. How do you feel about it?

I don’t really like to talk about jazz this and jazz that, and I don’t like to hear when other people talk about it, because I don’t think that defining music or detecting styles is helpful, you know, the constant putting of the things into some box. What I like about music is that it’s abstract, especially music without lyrics. If we should talk about the tradition of jazz, jazz is a mixture of different kinds of music. If you go back to 19 were a mixture of west African music and western classical music, so it’s the rhythm from Africa and the harmony from Europe and this comes together with slaves, and I don’t wanna get too specific into the history, because I don’t wanna say something that’s incorrect, but speaking back of jazz, pure jazz, that would be something like BeBop from the 40ties and 50ties, Charlie Parker, Dizzie Gillepsie. By the way, when they started playing, everybody kept saying, oh my God, what are you doing, this is horrible, this is not jazz…, you see, so basically every style of music changes, and people scream and shout and say this is not jazz, jazz is this… Well, but as you can see, history and time proves them wrong.

Speaking of music styles- each one of them has a potential of igniting or inspiring other kinds of art such as was the case with BeBop and beat literature.

There you go, exactly.

What is it like to the frontman of a band? What is the cooperation like among you guys?

I have learnt over the years, as I also had a band in high school, that in terms of that, it is better to have one strong leader than five weak leaders. So it’s like I have to be very clear about the idea that I have or I have to be open otherwise, open to the possibilities that the other members of the band present. To be able to express it even better, I sort write specifically for these guys. When I write a tenor saxophone solo, I don’t think of it as of a tenor saxophone solo, but as of Slawek Pazda solo, he has a very specific way of playing, etc. Sometimes I like to put the guys against each other, we have a sort of a group solo, or three separate solos together. It creates different dynamics. I certainly write with all of them in mind, I trust them, and I think they seem to trust me, which is nice (laughing).

The trust element that you pointed out is very important. It is something you can feel in music, in case it is present, and you can have a better experience as a listener. 

I am happy I met these musicians who happen to be very good friends and that we play together.

You’ve got composed music and sort of free jazz sessions when you play. Which do you prefer? When I was at your concert the other day, the last bit was “free” and it was a bit of something…

Yes, sure, we have free jazz jam sessions very often. Even when we were in Tabačka, in Košice, last month, everyone thought we were finished, and then they started giving us this traditional drink, borovička, I guess it was called, one thing lead to another, and there we went, we played a free jazz session for quite a while. But you were asking free versus composed and stuff, yeah. Each song is really unique in how much composition there is and how much improvisation, each song has a mixture of both, and the balance is different, there are certain songs which are composed precisely, and solos would be improvised. My music is a mixture of these, so but to answer your question- do I like composed or free jazz more, the answer would be I like both, you just need to find the balance.

Which musicians had influence on you as a musician?

It’s easier for me to say this per genre. Maurice Ravel, Debussy, Stravinski, speaking of classical music, I specifically like Ravel, his harmonies, and certain parts of my music are inspired by him, little tributes in my music which you probably would happen to recognize if you were very familiar with his music. For jazz that would be a lot of musicians, Miles Davis, of course, Charles Mingus, John Coltrane, Duke Ellington, oh, there‘s so many. From Hip Hop it would be Tribe called quest, The roots, then Hendrix and Led Zeppelin, The Grateful dead, Weezer, Dirty Projectors from New York City, The Arcade Fire, RATM (Rage Against the Machines), I love these guys, and I love specifically the band called Fish. I also like well produced pop music. 

Why did you become a musician – did you not want to become a part of the establishment, or do you like the freedom so much? Why? 

I’ve heard a lot of jazz musicians say a very common thing, generally many of them say this, that If you can be anything other than a jazz musician, then be it, do it, (laughing). So if you are a jazz musician it’d better be because it’s the only thing you see yourself doing. I kind of struggled with this for some time, because you know I did not study music, I studied psychology, and there were other options. I could have got some job, get a masters degree… To make it simple, playing jazz is something I love to do, so that’s why I do it.

Some people only talk about doing creative stuff, whatever it may be, they postpone everything instead of doing it, or they just wait for the right time to come for too long, like a lifetime…
Exactly, like I heard the voice of my father, why don’t you get a job, make a lot of money, raise a family, and then when you retire and have all this time, then you can do it, travel and play music. Look, I am not saying it is a bad thing what he says but why do what you feel like doing for real tomorrow, why postpone it, you may not get a chance to do it later.

You also spent some time traveling. What is so far your favourite part of Europe? 

Look, I live in Krakow, I mean we in the States would call this part of Europe Eastern Europe, but you know, for me it is no coincidence that I live here.This is my favourite part of Europe. I also like Budapest very much, and so these would be my two favourite cities in Europe.

Back to music. Is jazz or playing music in a way spiritual for you? Do you, say when you play a live gig, forget the ticking time and all the bull shit that we sometimes have in our system? It does happen now and then that some musicians on stage unleash the hidden reservoir of energy and their playing resembles a trance, in a way. Do you ever feel this way? 

I mean, yeah, if the playing is going well (laughing). But going back to your question from the beginning, why are you a musician. Kind of the first inspiration I had was the band I mentioned, Fish, that I love, and which no one in Europe knows. They are an improvisational rock band, with these long improvisational sections, they also had this cult following. I went to their concert for the first time, in 2003, and I had what I would call some kind of spiritual experience at this concert, some call it a musical high, spiritual experience, whatever you wanna call it, some kind of mental orgasm.

The awakening of the Chakras (laughing)...

Yeah, so I had this experience at this concert with improvised music, from there I started playing music, seriously, and I kind of have been chasing this high ever since, and say playing or jamming you can have these moments when you connect with other people, first with the people in your band and then with the people in the audience, this is a spiritual kind of experience, and it is kind of what you play for. 

You mentioned jam sessions, playing in the club, etc. Have you ever tried playing on the street?

Yeah, sure. I love it. It’s one of my favourite things to do, actually, everything about it is very natural and organic. When you go to a concert, there’s the environment of the club, sometimes people pay, and they have certain expectations, but if you play on the street, no one has any expectations, there’s no kind of social norm that they have to sit down or applaud. If you are in a club, people are gonna applaud even if you suck, but if you are on the street, it is totally natural, totally unforced, in a way it’s some kind of social experiment, where you can see how people react to what you are doing. If a group of people forms around you and they listen to the music you play, it is an amazing and a very natural experience. I just love being outside.

What are your future plans if there are any at all?

I don’t know, as some kind of traveling person, I don’t like to plan too far ahead, as generally things then in the end don’t work out like you wanted them to two years ago, so it is kind of better to go with the flow for me, play it by the ear, whichever cliché you would use. Right now we are going to be on our small central European tour and then I am returning to New York as I have not been there for two years or so. I’m curious about what’s going on over there. Then I come back and we may have another small tour with Unified Theory in the fall. For the winter I hope to get away to some place warm. I hate winter (laughing).

Mike Parker's Unified Theory can be found here:

http://mikeparkersunifiedtheory.bandcamp.com/

http://www.reverbnation.com/rpk/mput

https://www.facebook.com/MikeParkersUnifiedTheory?fref=ts

 

 

 

======================================================================================================================================================

„Pod stromom filmového života (alebo môj MFF Bratislava)“

(Článok pôvodne pridaný na i-lemon.sk : 15-11-2011)

Leto sa nadobro skončilo. V spomienkach mám ešte zachované najcennejšie slnečné momenty. Sú tam aj iné, tie ktoré prichádzali hlavne so správami o nepodarkoch z miestneho či kontinentálneho politického diania, a mnohé ďalšie. Som vlastne celkom rád, že padá lístie a zvlieka sa stará koža. Život si razí cestu ďalej, jedno obdobie strieda druhé, táto kríza hentú. Niekde medzitým je treba nájsť si čas aj na radosť. Jedinečnú šancu k tomu pre mnohých z nás, čo máme radi filmové umenie, ponúkol Medzinárodný filmový festival Bratislava. Trval od 4.11. do 12.11. v Bratislave, pričom posledné dva dni sa preniesli s niektorými snímkami do Banskej Bystrice a Brusna.

Na film som sa pozitívne naladil už na festivale študentských filmov Áčko, ktoré predstavovali tvorbu študentov z priestoru Vyšehradskej štvorky. Vtedy som si ešte neuvedomil, že Áčko je len dobrý aperitív, že hlavný chod filmových dobrôt príde o pár týždňov. Keď som si pri stánku s akreditáciami v piatok večer (4.11.) chcel kúpiť lístok na film Strom života, dostal som od slečny otázku, či mám záujem len o jeden lístok alebo o akreditáciu na celý festival. O minútu neskôr som mal vo vrecku kabáta plastovú akreditáciu.

K výberu filmov z bohatej ponuky som pristúpil intuitívne. Bez ohľadu na to, v ktorej programovej sekcii sa film nachádzal, som začal navštevovať jednotlivé predstavenia. Samozrejme, prácu niekoľkých veľkých režisérov som poznal a nevynechal som ich nové počiny. Priestor však dostali aj nováčikovia, resp. neznámi tvorcovia.

Ku koncu festivalu som začal jasne vidieť súvis medzi filmami z rôznych prostredí a s rôznymi témami. Rôznorodo poukazovali na to isté, na život, jeho aspekty, a na rôzne polohy, v ktorých sa človek, počas obdobia, keď žije svoj život, ocitne. Každým filmom bola zrealizovaná vízia poukazujúca smerom k „pravde“ ako nevyčerpateľnému princípu, kvôli ktorému život ešte existuje. Tak ako to literatúra vie urobiť slovom či textom, film má potenciál audiovizuálne ukazovať tým smerom v obrazoch a zvukoch, ktoré obnáša. Nie preto, aby sme chodili do kina zbierať emócie zo života, ale aby sme precitli z predpojatosti a aspoň čiastočne z ilúzií, do ktorých sa počas chodu života často nechtiac vmotáme.

Toto bolo jedenásť rôznorodých plodov z môjho filmového stromu života. (V prvej časti článku je uvedených päť filmov, v druhej zvyšných šesť)

Strom života (The Tree of Life, r. Terrence Malick)

rezonujúce témy: život / holizmus / zmierenie / nevypovedateľné

Filmy režiséra a scenáristu, filmového filozofa a poeta menom Terrence Malick sú niektorým z nás známe, a niektorým sa dokonca aj veľmi páčia. Pán má pred sedemdesiatkou a ako režisér natočil pred stromom života (len) štyri filmy, z ktorých všetky boli v mnohých zmysloch výnimočné. Už jeho prvotina „Badlands“ so skvelým Martinom Sheenom a Sissy Spacek dala jasne najavo, že na režisérskej stoličke sedí človek s unikátnym pohľadom. Malick v práci pokračuje a je treba povedať, že jeho vízia má charakter vína. Rokmi je lepšia, jej chuť ešte celistvejšia. Svojím úchvatným filmovým majstrovstvom, ktoré vystavuje aj vo filme Strom života, nás presviedča, že to vie, a že je tak trochu blázon a tak trochu svätý, čo sa v jeho prípade javí ako ideálna kombinácia. Tento film na mňa padal ako dážď, raz to bola divoká búrka, inokedy mrholenie. Do nitky som premokol nadčasovými obrazmi, zvukovou (hudobnou) zložkou a invenčným spracovaním, ktoré priniesol.

Vedľa seba je vo filme na jednej strane postavený príbeh južanskej rodiny z obdobia rokov 50-tych, jej zrod, od svadby po narodenie detí, cez tragédiu v rodine, cez prístup k životu a k výchove anjelskej matky a extrémne prísneho otca, ktorý drží svojich synov, najmä najstaršieho Jacka, na veľmi krátkej uzde, predstavujúc tak dva „základné“ prístupy k životu, a na strane druhej zrod života ako takého, milióny rokov pred naším letopočtom. Tieto dve línie poukazujúce na cestu života sa celým filmom striedajú, pričom zakaždým je obrazom, hudbou, hereckými výkonmi, poetickým voice-overom, ktorý znel ako hlas duše, mierené kamsi medzi riadky, tam kde sa nachádza nevysvetliteľné, a nie slová, kde je to, čo je nad dobrom a zlom, alebo za nimi.

Film je podkutý skvelými hereckými výkonmi. Brad Pitt v úlohe otca hrá svoj štandard, Jessica Chastain je ako jemná a milujúca matka úžasná (a nádherná), Sean Penn v úlohe najstaršieho syna Jacka, ako dedič a nositeľ rozporu medzi dobrom matky a tvrdosťou otca; ktorý stratil vieru v život, uveriteľný. Casting detských hercov a ich výkony boli úžasné, možno hereckým vrcholom snímky.

Nie, Malick neurobil kresťanský film o Bohu, ale svetskú meditáciu o ňom (okrem toho vo filme nie je evolúcia popretá, skôr zdôraznená). Pre človeka, ktorý má titul z filozofie z Harvardskej univerzity a kedysi prekladal do angličtiny Heideggera, by to, myslím, bolo nepostačujúce. Malick vníma svet v jeho celistvosti, dostáva sa za národnosť, náboženstvá, hranice krajín. Dostal sa omnoho ďalej a ukázal, že všetko so všetkým súvisí. Obracia nás smerom do svojho vnútra.

Film nemá štandardnú trojaktovú štruktúru. Autor rolu dialógov nepreceňuje, skôr je v tomto zmysle často minimalista. Chce najmä ukazovať a nechať nás načúvať svojmu príbehu, ktorému dal znamenitý názov. V starodávnom koncepte stromu života je všetko navzájom prepojené.

Film vyhral Zlatú Palmu v Cannes. Odporúčam využiť možnosť, že sa tento film momentálne hrá v našich kinách. Môže to byť aj pre vás zážitok.

Platónska Akadémia (Akadimia platonos, r. Filipos Tsitos)

rezonujúce témy: provincia / kontinent / premeny

Zaujímavý filmový počin z Grécka. Hovorím zaujímavý, napriek tomu, že som počas filmu párkrát uvažoval, že ujdem. Film mal pomalé tempo, ktoré tu uspávalo (nie vždy je pomalé tempo na škodu). Pôsobil akosi amatérsky, improvizovane, a treba povedať, že jeho režisér Filippos Tsitos nie je Werner Herzog. Točil v Aténach s domácimi hercami, nie v Peru s domorodcami a Klausom Kinskim ako Herzog kedysi. Pri tak dôležitej téme, ako je prienik cudzích kultúr (imigrantov) do kultúry gréckej (rozumej aj bohatšej), a následné pnutie, ktoré vzniká, a ktoré v tomto filme bolo ukázané rovno z ulice (tam je to najbadateľnejšie), by som si vedel predstaviť o dosť kvalitnejšie spracovanie.

Štyria kamaráti v príbehu celý deň sedeli pred trafičkou na zadku, nerobili okrem popíjania kávy vôbec nič, len tipovali, kto by mohol byť Albánec a kto nie. Väčšinou to bol okoloidúci s rebríkom, ktorý šiel (načierno) pracovať. V súčasnej dobe grécky film mohol vyznieť zamak pokrytecky, či až cynicky, vzhľadom na momentálnu situáciu v Grécku. No nech už je to, ako chce, určite to bola skvelá satira. Postupne som si uvedomil, že pokrytecky nevyznieva Grécko, ale celá Európa, pretože Grécko je kus Európy, hoc aj provinčný kus (kedysi kolíska našej civilizácie) a film sa dá vnímať aj ako zrkadlo nastavené celej Európe i spôsobu, akým sa my Európania vieme vysporiadať s problematikou národnej a rasovej inakosti. Ktorí cudzinci sú viac a ktorí menej a prečo? Aké sú na to metre?

Vo filme sa fantastickým zvratom jeden z hlavných hrdinov dozvie, že vlastne Grékom nie je, a musí sa s tým vyrovnať. Film má niekoľko sekundárnych rovín, ktoré príbeh vhodne podporujú. Platónska Akadémia by sa dala zniesť v televízii omnoho lepšie ako v nejakom art alebo popcorn kine.

Arirang (r. Kim Ki-Duk)

rezonujúce témy: osobná spoveď / sebareflexia / znovunájdenie sebadôvery

Čo zase tento človek urobil? Dokument! A kameru nastavil na seba a svojich démonov, ktorí ako mole v šatníku so starými životnými pocitmi hrýzli a nepoľavili. Kim Ki-Duk, filmár slávny v Európe, Južnej a Severnej Amerike oveľa viac ako doma v Južnej Kórei, sa aj napriek tvorivému duchu a úspešnej umeleckej práci prepadol na dno, stratil chuť tvoriť aj zmysel života. Neraz sa stalo, že sa pri jeho často drsných filmoch herci zranili, no pri filme Sen z roku 2008 sa jedna herečka takmer obesila pri natáčaní jednej zo scén. To ho psychicky položilo a odišiel na tri roky na samotu, kde žil pustovníckym životom (koľkí z nás po tom občas túžia?), v chatrči, v ktorej mal rozložený stan. Mal čas a priestor načúvať všetkým hlasom v sebe, pozhovárať sa s nimi a podarilo sa mu ich uzmieriť. Aspoň naoko. O tom svedčí tento počin, ktorý, ako sám vraví, natočil na Canon Mark II a postupne zostrihal. Vyšla z toho výpoveď, ktorá žiadneho fanúšika, ktorému sa od Kima (Kim je priezvisko) niečo v minulosti páčilo, nenechá na pochybách, že tento človek je úprimný, že je originálnym tvorcom, a že by s filmovaním mal skúsiť pokračovať. Vie si urobiť zo seba srandu, je vtipný, a popri tom vážny, je sebadeštrukčný aj filozofický. Kritika tohto projektu za samoľúbosť je v mojich očiach odpustená, kvôli charakteru tohto materiálu, ktorý bol z časti namierený aj ako ostrá kritika kórejskej spoločnosti, kde tento chlapík žije. Má guráž, a to sa ráta. V závere filmu sa mu symbolicky (neprezradím ako) podarí zbaviť sa démonov, pochybností, a starého seba. Situačne poukáže na to, že každý má v sebe potenciál na sebaočistu, silu na vytvorenie nového životného pocitu, čo nemusí bez už spomenutej guráže znamenať nič. Film neodporúčam zamilovaným párom, ani ako riešenie na piatok večer pre partiu tých z nás, ktorí hľadajú „iný“ film. Toto je skôr spovedná komora pre tých, ktorí už niekedy mali konflikt so sebou, je lepšie si film pozrieť osamote.

Melissa, mama a ja (Melissa, mom, and me, r. Limor Pinhasov)

rezonujúce témy: cesta / zmierenie

Yael Shachar, hlavná tvorkyňa tohto dokumentu (nie režisérka, ale rozprávačka a hlavná postava), sa osobne zúčastnila premietania a po filme dokonca odpovedala na pár otázok. Pridalo to na autenticite. Yael, pôvodne fotografka, pracovala na projekte sedem rokov a ako predlohu použila vlastnú skúsenosť a príbeh. Keď bola mladá, vydala sa do sveta ako väčšina mladých Izraelčanov, keď skončia povinnú službu v armáde. Kamarátov, ktorých mám v Haife či Tel Avive, som stretol aj ja práve na cestách. Cesta je pre nich veľkou témou. Inou, rovnako zásadnou témou je revolta. Pochádzajú z veľmi horúceho regiónu, v ktorom sa podáva silná tradícia, nábožensko-politicko-historický konflikt aj rôznorodosť hodnôt. Ako príklad sa dá uviesť fakt, že z Izraela pochádzajú najlepší DJs štýlu psytrance a iných štýlov klubovej hudby, ako i náboženskí fundamentalisti.

Yael o týchto veciach nehovorí, lebo na to nie je priestor, a ona, chvalabohu, nie je politická. Je osobná. Hovorí cez svoj dokument, ktorý sme si práve pozreli. Pred zhruba desiatimi rokmi sa vydala na svoju cestu svetom a skončila v Tokiu ako striptérka v drahom klube, ktorá – zväčša na kokaíne – bola ochotná predviesť japonským biznismenom hocijaké divadlo (vraj len striptízové). Jej kamarátka Melissa, ku ktorej ako jedinej si vytvorila hlboký vzťah, bola ešte o dosť „naturálnejšia“. Obe boli ďaleko od rodín, domáceho prostredia atď., a tak sa ich cesty v tokijskej džungli spojili a vzniklo niečo ako priateľstvo. Keď sa potom Yael vrátila domov do Izraela, bola na dne vo všetkých smeroch, trpela poruchou sústredenia, abstinenčnými syndrómami, pocitmi úplnej absencie zmyslu v jej živote. Jediné, čo ju držalo nohami na zemi, boli pásky z Tokia, ktoré si tam v zákulisí natáčala. A na ktorých bola jej priateľka Melissa. Po rokoch sa ju rozhodla nájsť. Keď sa jej to podarilo, vydala sa za ňou a urobila dokument. Starými zábermi z Tokia, o ktorých netušila, či jej na niečo budú, začína tento osobný dokument, ktorý je aj o druhej žene, Melisse, ktorá mala svoj osud namixovaný o dosť horkejšie. Po filme na otázku, ako sa k tomu celému stavali jej rodičia, odpovedala: I was really lucky with my parents, they always supported me. (Na rodičov som mala šťastie, vždy ma podporovali.) Dokázala vyliečiť svoj svet. V Izraeli sa usadila, založila rodinu.

Film s početnými odvážnymi scénami bol v Izraeli prijatý kladne, ako veľmi silná výpoveď jedinca o svojej skúsenosti. Keď som jej po filme položil otázku, ako sa cítila, keď projekt dokončila, prevrátila očami, povedala iba uf, pokrútila hlavou, it was a great relief, I started to live again from that moment (bola to veľká úľava, od toho momentu akoby som začala znovu žiť). Nuž takýto je odkaz pre nás všetkých, ktorí máme polovicu svojej prvej knihy alebo filmu hotovú: treba to dokončiť, a áno, nech je to hoc aj osobná vec.

Le Havre (r. Aki Kaurismäki)

rezonujúce témy: ľahkosť / priateľstvo/ princíp / nostalgia

Aki Kaurismäki urobil punkový film, ktorý vo mne už počas sledovania vybuchoval ako nášľapná mína, a keď vo mne po predstavení doznieval, musel som sa zbierať. Zostal som redefinovaný. A s koľkým potešením!

Pamätáte si ešte na punkový film Davida Lyncha Príbeh Alvina Straighta? Prekvapil vás vtedy Lynch? Ten film bol vzhľadom na to, čo robil dovtedy a na to, čo vychádzalo zo štúdií na plátna v tej dobe, v istom zmysle punkový a revoltujúci. Polovice napoly vypredaných kinosál odchádzali so slzami v očiach. To isté urobil Kaurismäki a vypredaná sála v Lumiere si s veľkou chuťou hovela v kvalitných deväťdesiatich minútach. Fínsky majster spojil severskú ťažkosť so šansónom a prístavným francúzskym mestom Le Havre. Svoj príbeh obliekol do súčasnej témy a old-schoolových postáv spred zopár dekád a výsledkom je ľahká, príťažlivá a inteligentná rozprávka pre dospelých.

Hrdinom je čistič topánok Marcel Marx, ktorý žije jeseň svojho života v meste Le Havre s manželkou Arletty a psom menom Lajka. Kedysi chcel byť spisovateľom, lenže tieto plány mu nevyšli. Tak sa pretĺka a žije svoj nízkorozpočtový život v susedstve, v ktorom sú si všetci podobní. Situácia sa zamieša vo chvíli, keď pohraničná polícia objaví loď s nelegálnymi utečencami, ktorí sú na ceste do Londýna. Na scénu vstupuje inšpektor Monet a mladý utečenec Idrissa, ktorému sa podarí ujsť. Marcel Marx sa stáva súčasťou deja. Počas života mal dosť času na reflexiu svojho života a teraz sa odhodlá urobiť, čo je správne: pomôcť Idrissovi dostať sa do Londýna, nech to stojí, čo chce. Všetky situácie, ktoré sa začnú diať, sú tak príťažlivo bolestné a úsmevné, že divák zabudne na čas a drží palce postarším hrdinom, ktorí sú v dnešnom 4D XC5 svete tak trochu stratení, ale keď držia spolu, výsledky sú očarujúce. Kaurismäki vzdal týmto vyparádeným filmom hold všetkým svojim filmárskym vzorom z Francúzka. Jeho film Le Havre naliehavo rezonuje s rýchlou súčasnosťou, zato má na sebe starý, vyťahaný, šarmantný sveter. Je to film, ktorý keby bol človekom, isto by holdoval cigaretám Gauloises, poézii, vínu a slobode. Niekedy naozaj verím tomu, že staré Francúzsko bolo presne takéto.

 „Pod stromom filmového života (alebo môj MFF Bratislava) II.“

 (Článok pôvodne pridaný na i-lemon.sk : 16-11-2011)

 

V druhej časti článku sa venujem zvyšným šiestim filmom, ktoré sa mi podarilo na Medzinárodnom filmovom festivale zhliadnuť. Aj tieto snímky mali z hľadiska naliehavosti tém, ktoré spracovávali, vysoký potenciál zaujať na 90 minút divákovu pozornosť. Niektorým sa to podarilo viac, iným zase menej. Treba povedať, že aj napriek nie vždy skvelému výsledku práce filmárov ide o dobré kúsky.

American translation (r. Jean Marc Barr, Pascal Arnold)

rezonujúce témy: vášeň / manipulácia / šialenstvo

Zvláštny film, pri ktorom som váhal od začiatku druhej tretiny, či neodísť. Nakoniec som to opäť neurobil. Chcel som sa zamyslieť nad zmyslom tejto filmovej snímky. V nej boli vraždení mladí prostitúti iným mladým šialencom, ktorý ich pri súloži kvôli ich umocnenému pôžitku dusil, no až príliš. Mal ťažké detstvo. Okrem toho miloval svoju priateľku, ktorá bola mladá a krásna a mala tatkov byt v centre Paríža. Jediná mu rozumela. Od druhej tretiny filmu som si vravel, to nemyslíte vážne s touto konštrukciou? Uveriteľnosť príbehu mal umocniť fakt, že pred napísaním scenára sa preštudovalo veľa chorobopisov vrahov. To divákovi udrelo do očí pri záverečných titulkoch ako prvé. Keby sa nafilmoval jeden konkrétny príbeh, možno by bol výsledok dôveryhodnejší. Aj tak herecké výkony oboch mladých hercov boli dobré a erotických scén dosť. Pierre Perrier, ktorý hral Chrisa, dokázal temno svojej postavy stupňovať, a Lizzie Brocheré, ktorá stvárnila postavu Aurory, taktiež odohrala svoju rolu manipulovanej krásky, ktorá sa vnútorne hľadá, výstižne. Páčila sa mi jemnosť, akú dodala svojej postave. Verím, že režisérske duo Barr – Arnold bude točiť ďalšie, lepšie filmy s rovnako dobrým soundtrackom.

Všetko čo milujem (Wszystko co kocham, r. Jacek Borcuch)

rezonujúce témy: sloboda / energia / revolta / princíp

Všetko čo milujem je presne ten film na piatok večer, aj pre zamilované páry, aj pre ľudí, ktorí hľadajú niečo z našich končín a zároveň zdravo vtipné, nabité energiou aj reflexiou. Všetko čo milujem je zároveň názov punkovej kapely 17-, 18-ročných chalanov, ktorí mávajú rezké skúšky v rozpadnutom autobuse za mestom. Skúšajú, čo spolu vydržia, je medzi nimi súdržnosť a priateľstvo nadovšetko, žiadna konkurencia. Do vzduchu sálajú tóny ich verzie punku a drzé, naturálne texty, ktoré nie sú v súlade s režimom (to teda ani náhodou). Janek, frontman kapely, sa zamiluje do dcéry disidenta, a prestáva si rozumieť s otcom, ktorý nosí uniformu.

Hlavné postavy scenárista a režisér Jacek Borcuch kladie do jedného dobového sveta, v ktorom miesi mladícku nespútanosť a revoltu, napätie medzi hnutím Solidarita a vtedajším komunistickým režimom, ktoré bolo v 1981 v Poľsku extrémne citeľné, vzťahy v rámci rodiny, a prvé (nešťastné) zaľúbenie. Výsledkom je parádna jazda severopoľským pobrežným mestečkom, pri ktorej sa nestíhame smiať, zamýšľať sa, vciťovať do postáv, deja a do minulosti. Všetko čo milujem prináša absolútne skvelé dobové prostredie s príznačnou dávkou šedi, panelákov a Wartburgov (to je historická automobilová značka). Tento film predčil moje očakávania a bavil som sa na ňom ešte o málinko lepšie ako na Občianskom preukaze, ktorý bol tiež horko-sladkým pohľadom na minulosť, no najmä z pohľadu vtedajšej pražskej scény. V poľskom filme som zameral viac trefnej univerzálnosti. Poliaci ako takmer 40-miliónový národ majú čím prekvapiť. Majú bohatú kultúru i kinematografiu (Zanussi, Wajda, Kieslowski) a zdá sa, že sa u nich veci dejú. Koniec koncov, natočiť takýto divácky úspešný film za menej ako milión eur je naozaj veľa muziky za „málo“ peňazí.

Jáchym Topol, popredný predstaviteľ pražského undergroundu z dôb konca sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ktorý sa stal rešpektovaným českým spisovateľom, v knihe rozhovorov povedal, že poľská nezávislá scéna v rokoch komunizmu bola vo vtedajších časoch niečím nevídaným. Schádzali sa tam všetci, mladí ľudia z ČSSR, Maďarska i DDR. Takáto rôznorodá je ich scéna určite dodnes.

Urobíme takýto film raz aj my?

Čerešňový chlapec (r. S. Párnický)

rezonujúce témy: cynizmus / stretnutie / samota / premena

foto: jmbfilm.sk

Toto je jediný slovenský film, na ktorý sa mi podarilo dostať. Viem, že ostatné, ako napríklad Viditeľný svet, sú u nás v kinách (teda sú ľahšie dostupné), a vychutnám si ich v najbližších dňoch. Na festivale som ich buď zmeškal, zvolil iný film zo zahraničia, ktorý hrali v tom čase, alebo mali vypredané. Na Čerešňového chlapca som sa vybral, lebo mi to úplne sedelo časovo, a chcel som vidieť Milana Kňažka a ostatných hercov v akcii. Čerešňový chlapec je však televízny film a hodí sa skôr do televízie. Po technickej stránke je urobený štandardne. Zvuku by sa dala vytknúť občasná neprirodzenosť, najmä pri scénach točených v záhrade (v kine to vyznelo nepravdivo) a príbeh na môj vkus málo dýchal. Bol príliš napätý a bolo v ňom málo „špiny“ (naturálnosti). Herecké výkony boli ok. Okrem iného nie som už fanúšikom len Táne Pauhofovej, ale aj Zuzany Kanócz. Kňažko a Kanócz sa mi v rámci tohto filmu páčili herecky najviac.

Príbeh je o stretnutiach, premenách, samote, túžbe a neschopnosti žiť „normálne“. Prekážky vo forme vlastných povahových vlastností, nepriaznivých okolností, smoly, nevyzretosti sú muníciou, ktorú tento film potenciálne v rámci príbehu má k dispozícii a čiastočne ju aj využíva. Nie som si istý, či čiastočne v tomto prípade stačí. Divák je svedkom transcendencie charakteru cynickej reportérky, ktorá chce za každú cenu natočiť pikantný dokument o starnúcom hercovi, ktorý je po mozgovej porážke. Zhodou okolností sa s ním ocitne v situácii, kedy sú spolu sami, ďaleko za mestom, na mieste, ktoré je jemu blízke (v jeho vidieckom dome) a vidí, ako citlivo na všetko reaguje, ako ožíva, keď je z klietky vonku. A niečo sa v nej začína topiť. Áno, je to ľad jej cynizmu. Dokument, ktorý nakoniec urobí, nie je zmanipulovaný, ale pravdivý. I ona je na konci filmu taká... Vo filme bolo tucet ďalších, dôležitých podporných motívov, ktoré, ak si pozriete, zhodnotíte aj s týmto filmom sami.

Tento film vlastne neviem ohodnotiť. Akoby sa hodnoteniu vymykal.

Jedno viem určite: teším sa na divadelné predstavenia v zimnom období a na našich hercov skákajúcich po doskách javísk. Čo sa týka nálady po skončení filmu, začul som okolo seba dosť chvály a dokonca zaznel i potlesk. Teším sa na film Dom a Viditeľný svet.

9 Životov (9 Leben, r. Maria Speth)

rezonujúce témy: osud / bolesť / nová šanca

Keď som si bol vyzdvihnúť lístok na tento film, všimol som si, že pán čakajúci predo mnou nie je nikto iný ako Jaro Vojtek, jeden z našich pánov dokumentaristov. V duchu mu vravím, vďaka za vašu prácu a vaše (tretie) oko, ale nahlas som nič nepovedal. Dokonca sme skončili aj na tom istom filme. Na chvíľu som si pripadal akosi normálne. No dokumentárny film 9 životov, na ktorom som sa ocitol, bol ťažký ako celá naša Európa. Režisérka Maria Speth urobila zaujímavý ťah. Svoje postavy, ktoré hovoria o ich drsnej životnej ceste a prečo skončili na ulici, zobrala do štúdia a postavila pred biele pozadie. Rozprávali jej o svojich príbehoch, postupne, všetci. Strihom sme sa prepracovávali k mozaike, k jednému veľkému príbehu nielen ich ako jedincov, ale i k jednému príbehu ich všetkých. Centrálny motív v ňom zohrala túžba po aspoň kúsku svojho priestoru, po svojom malom ostrovčeku v rámci jednej spoločnosti, aby mohli dýchať a raziť si v živote svoju cestičku. Nech je akákoľvek nedokonalá. Aj kvôli tomu utiekli poväčšine vo veľmi mladom veku od svojich rodín. Aj z týchto ľudí, nájdených pod jedným z kameňov Berlína, vo filme postupne vychádzali na povrch tóny. Dosť z nich malo hudobné nadanie, čo bolo aj zakomponované do dokumentu vo forme ukážok z ich hrania. Všetci mali bohaté emócie, chceli sa tešiť z bežných dní, boli bežní v nepejoratívnom zmysle. Mali chuť žiť ďalej napriek toxickej minulosti. Maria Speth poskytla zaujímavý a rušivý pohľad za oponu. Ukázala tiež, že vystopovať zlo a to, čo je v našom osude neprajné, nie je jednoduché, a že nič nie je len čierne, alebo biele, alebo poondiate. Čo je to, čo treba? Žiť ďalej a súdiť menej? A robiť pre to viac?

Spoločné chvíle (Days Together, r. Peter Morno)

rezonujúce témy: hľadanie / túžba / de-komplikácia

Tak pozor! Keby ste to náhodou nevedeli, aj Američania točia skvelé nízkorozpočtovky, na základe ktorých ich môžeme považovať za obyčajných ľudí, ktorí sa dokonca aj trápia maličkosťami, ako je samota. Nehovorím o majstrovi Jarmuschovi, lebo to je úplne iná liga (svetová), ale o celej plejáde filmárov, ktorých filmy sa do Európy dostávanú zriedka, čo je často škoda.

Hlavná hrdinka filmu Spoločné chvíle Alex má okolo tridsať a stretáva sa s niekým, koho asi nemiluje. Všetci v jej okolí sa schádzajú, svojimi vibráciami tvoria aspoň ilúziu, že sú šťastní a dobrí rodičia. Alex nevie, čo sa to deje a prečo je jej život takýto. Priateľa nadobro nechá a mindráky si preliečuje občasnou promiskuitou. A potom príde to, čo je na Amerike americké: cesta, diaľnica, motely, návšteva sestry, ktorá žije tisíc míľ ďaleko na severe. Prichádza priestor, v ktorom má aj Alex šancu sa s niekým zblížiť. Rozhodla sa, že prijme ponuku a zvezie Paula, asistenta v advokátskej firme, ktorý dal výpoveď v meste (L.A.) a ide za jednoduchším životom do Montany. Cesta sa začína, dva príbehy sa spájajú, priestor sa rozširuje, samote z mesta dáva spriaznenosť dvoch ľudí na chvíľu cez hubu.

Autor filmu Peter Monro nám okrem človečenského priestoru ukáže aj priestor medzi veľkomestami: ten zvláštny život, ktorý sa vytvoril v malých mestách popri diaľnici/ceste. Dynamo bytia tam pracuje s menšou intezitou. V tomto priestore je všetko pomalšie. Ale je tam hlavne vzduch, ktorý sa dá na chvíľu dýchať, a priestor. Spomalenie života môže priniesť lepšiu úrodu pocitov z neho. A práve v kontraste veľa/málo, rýchlo/pomaly, sama/s niekým sa Alex, pochádzajúca z vidieckej Iowy, žijúca v L.A., stráca a akoby nevie nájsť. Je stále na ceste, ale neakceptuje ju. Kto z nás však vie, kedy ukončiť cestu a vybudovať stanicu? Nemôže byť odpoveďou aj vybudovanie stanice a pokračovanie cesty? Peter Monro si tento film napísal, zostrihal, režíroval. A výsledkom je zaujímavá výpoveď o osamelosti človeka zo severoamerického priestoru, nie ďalší americký film.

Dýchať (Atmen, r. Karl markovics)

rezonujúce témy: osud / prelom / identita

Rakúsky film, ktorý režíroval Karl Markovics, ide hlboko pod kožu. Markovics je rakúsky herec a toto je jeho režijný debut. Pôsobí sebaisto, rázne a autenticky. Je o hľadaní osobnej a rodinnej identity i o absencii akéhokoľvek premostenia medzi melancholickým, do seba utiahnutým mladým hrdinom a okolitým svetom. Hlavná postava Roman Kugler sedí vo väzení pre mladistvých za zabitie. Detstvo? Sirotinec. Práca, ktorú si zohnal ako väzeň? Vo viedenskom pohrebnom ústave. Obľúbené miesto? Na dne bazéna, kam sa zvykne potopiť, a drží sa pri dne, koľko vládze. Dalo by sa prezradiť oveľa viac. Vôbec nemierim tam, kam som mieril, keď som písal o francúzskom filme Americký preklad. Film Dýchať je úplne iný level. Lomcoval mnou, ponúkal vizuálne metafory, z ktorých chodil mráz po chrbte, a herecké umenie Thomasa Schuberta v úloha Romana mi vyrážalo dych. Scény z pohrebného ústavu boli bizarné, ale nie nechutné. Režisér vpašoval do filmu popri expresionizme aj minimalizmus. Staval ich vedľa seba a výsledok je veľmi potešujúci, aj keď Dýchať je naozaj smutným filmom.

Viac perspektívy: Roman v jednom momente pomáha kolegom s mŕtvolou, ktorá má rovnaké priezvisko ako on, Kugler, a to jeho apatiu pretransformuje na záujem. Mohla byť toto jeho matka? Začne po nej pátrať a dostane sa k výsledkom. Dýchanie sa nesie celým filmom ako neutíchajúca vôľa žiť, ako pud sebazáchovy či právo ma slobodu. Roman chce dýchať, ale potrebuje resuscitovať svoj postoj a vzťahy s okolitým svetom, aby mohol lepšie rezonovať so sebou, aby spoločnosť ani jeho vnútro nebolo pre neho len akousi márnicou. Film je v jednej scéne prerezaný fantastickým momentom, kedy si k nemu do vlaku sadne krásna, mladá backpackerka a dá sa s ním do reči, a je pri tom úplne sama sebou, plná života, vtipná, uvoľnená. Romanov vnútorný Berlínsky múr praská, a z jednej časti do druhej začína prúdiť život. Takto asi by mohol vyzerať jeho život, keby sa už na samom začiatku nepokašľal. Dýchať je hĺbavý, no veľmi ťažký rakúsky film, ktorý by som neodporučil ľuďom, ktorí s filmom začínajú. Režisér Karl Markovics sa po filme vyjadril, že práca na tomto projekte sa mu páčila v jeho doterajšej kariére zatiaľ asi najviac. Dúfam, že v nej bude pokračovať.

Epilóg

Má filmové umenie ešte zmysel, keď už dnes každý druhý človek točí film? Keď každý je umelec, režisér, spisovateľ, herec?

Odpoveďou by mohlo byť áno. Keď sa robí so srdcom. Kalkulačka by mala byť len v rukách producentov, nie v rukách scenáristov, režisérov či hercov.

Už na festivale Áčko, pri diskusii, nezávislý maďarský režisér Benedek Fliegauf povedal, že kino je pre neho tranz. Keď chceme, aby takým zostalo, musíme dve veci: navštevovať ho a byť aj zdravo kritickí. Ku kinu pre zábavu sa dá povedať len toľko, že sme ho vždy mali na rozdávanie (čo je fajn).

Jeseň sa ukázala ako obdobie na mieru šité pre filmový festival.

Jedenásť filmov, o ktorých som rozprával, bolo mojich jedenásť plodov zo stromu filmového života. Ich chute ma (ako aj tisícky iných návštevníkov) na pár dní opantali, vnukli mi priestor na zamyslenie sa, zatriasli mnou, odhalili kontinent ľudskej krehkosti a krásy a nabudili vo mne novú energiu, s ktorou pokračujem v ceste, lebo len cesta prinesie nové, čerstvé plody a ukáže, komu z nás je súdené, aby vybudoval stanicu a na chvíľu sa zastavil.

Teším sa na budúci ročník Medzinárodného filmového festivalu Bratislava.

======================================================================================================================================================

„Bagety z Phnom Penh“

(Článok pôvodne pridaný na i-lemon.sk : 21-07-2011)

 

V Phnom Penh leje. Pod strechou pri obchode s kancelárskymi potrebami čakáme, kým monzúnové dažde ustanú. Sme vyčerpaní z horúceho dňa, no keď sme ešte pred chvíľou brázdili ulice centra mesta, uvideli sme neutíchajúcu vôľu k životu:

chlapíka, ktorý zváral stojan na svojom starom skútri, tetku, ktorá sedela na hore plastových fliaš a triedila ich podľa veľkosti, prostitútky, prechádzajúce sa ulicou, vyčkávajúc na večer a jeho dnešné možnosti, zlatníkov bez zubov, milióny malých motoriek a zopár veľkých, a dopravu, ktorá sa videla byť chaotická, ale bez nehody, či jej náznaku;

budhistických mníchov so žltými ambrelami;

uvideli sme deti, kŕdle detí, chlapcov a dievčat od plienok po prvú menštruáciu, deti, ktoré sa smiali, močili rovno na ulici, pýtali si drobné, revali, jedli, pili, žili, a ako! (bosé i obuté), ženy v stredných rokoch, ktoré prali obnosené posteľné prádlo a predávali čerstvé bagety, ospravedlniteľný pozostatok od bývalých okupantov, kaviarne s vynikajúcou ice coffee, partie kinetickou energiou nabitých chalanov voľne roztrúsené po veľkomeste, obnažené spleti káblov elektrického vedenia, duté slogany líškajúcich sa západných korporácií, flotilu tuk tuk taxikárov;

drahé terénne vozidlá s tučnými, čerstvo a rýchlo zbohatnutými ľuďmi, ktorí pôsobili ako retardovaní Guliverovia v mravenisku, a tuk tuk taxikárov zo starej školy, jazdiacich na bicyklový pohon, udychčaných, umočených, čestných.

A ten milión iných vecí popri tom, samozrejme.

Pod strechou pri kancelárskych potrebách pribúdajú noví ľudia, domorodci, ticho sa nás usmievajú. Prší viac a viac.

Mokré korzo dnes nie je jediným obrazom, ktorý mne a mojim dvom priateľom leží pri srdci. Ráno sme sa nechali zaviesť na vražedné polia, the killing fields. 14 kilometrov za mestom je skrytá hrobka hrôzy, na ktorú dnes upozorňuje každý turistický sprievodca. Je to moderný highlight, Killing fields and Osvięcim: you have to go and see what really happened. Všetky fotografie, filmový dokument, pyramída očistených lebiek, z ktorých za Pol Potských čias striekala ozajstná krv, tragický text o ešte tragickejšej minulosti v múzeu Genocídy, ktorá predvčerom zúrila v tejto časti Indočíny a strom, presne ten strom, ktorý dokázateľne ľudská ruka (nebolo to zviera) tak očiernila červenou farbou, nám brali cestovateľský víchor z plachiet. V tých momentoch, pri všetkej úcte k slobode, sme srali na víchor v plachtách.

Tak predsa, aj tu sa to stalo: ľudské dobro dostalo po stýkrát amnéziu a história si to pripísala do inventárneho zoznamu.

Koledovali sme si o to a teraz sme nemohli rozprávať. Dvaja z nás sa narodili v roku, keď sa červené zatmenie v Kambodži skončilo (ubralo na obrátkach). Len predvčerom. Dnes žijú v zjazvenej prítomnosti ďalší Kambodžania (čo iné majú robiť?). Plastika je vymyslená, drahá, nemožná. Nerozprávame ani teraz, pod kvapkami rozdunenou strechou kancelárskych potrieb. Mĺkvo sledujeme dážď dopadajúci na popraskaný asfalt. Ja si skúšam aj nové pero, ktoré som kúpil v obchode s kancelárskymi potrebami za 25 amerických centov pred pol hodinou.

Potom dážď v kmérskom hlavnom meste postupne ustáva. Pod strechou máme viac miesta. Najtrpezlivejší z nás zostanú suchí.

Z ulice je cítiť vôňu čerstvých bagiet.

======================================================================================================================================================

„Pohľadnica z Christchurch“

(Článok pôvodne pridaný na i-lemon.sk dňa : 31-03-2011)

Potulný Maor vyspevuje na Cathedral Square svoje bluesové piesne.

Je to akoby rozdával čerstvé bochníky chleba zabalené do tónov šiestich strún a hlasu, ktoré dobýjajú pevnosť moderného sluchu chodcov s vyhladnutou dušou.

Pár mladých žien s ostrými nosmi, v kostýmoch, prejde okolo. Jedna kývne uznanlivo hlavou. Z úst jej vychádza cigaretový dym a krátke slová údivu.

On sám sedí v krátkych nohaviciach s kapsami plnými cestovateľského haraburdia neďaleko muzikanta. Všetko vníma, ani jeho sluchu a ceruze nič neujde.

Pri dobrej, živej hudbe čaká na priateľa. V strede novozélandského mesta majú dohodnuté posledné stretnutie. Chcú si len podať ruky a zájsť na pivo. Prešli v kraji veľa lesných cestičiek. Spolu, v lepšom z dvoch stanov (jeden sa pri nárazoch vetra rozpadol), zažili i najpoctivejšiu búrku v ich doterajších životoch. Padali krúpy, lámali sa konáre stromov, ba padali i celé stromy. Zdieľal sa strach z prírodného živlu. Ráno vyšli zo stanov všetci v tábore celí. Začali upratovať, čo sa dalo, mĺkvo, triezvejúc nielen z poslednej noci plnej naturálneho randálu, ale i zo samoľúbych osobných minulostí. Tie pomaly uberali na váhe. On v bujných lesoch rozchodil rozchod s ňou.

Jeho priateľ onedlho odlieta. Netušia, kedy sa znovu stretnú, a či sa im to v najbližších rokoch vôbec podarí.

Ani jeden z nich nepochádza z tejto krajiny, zato obaja sa tu cítia ako doma. Na nefalšovanú prírodu a absenciu starých (zlo)zvykov si nezvykali ťažko.

Potulný maorský muzikant vo svojom umení nepoľavuje. Čaruje na námestí atmosféry. Rozdáva už akoby aj ryby a s istotou úprimnosť, na ktorej nie je nič komplikované.

Príbeh o tom, prečo je jeho pravá noha drevená, je dávno utopený vo vani tónov zo štúdia ulice.

Existuje vôbec kvalitnejšie štúdio a vkusnejšia vaňa, pýta sa, žasnúc, sám seba.

Vzápätí sa poteší. Má zdravé nohy a príležitosť objavovať tieto jednoduché pravdy po vlastných, vo svete, ktorý prestáva mať koniec.

Z nejakého dôvodu sa mu ihneď vybaví spomienka na dávne časy, keď sníval o tom, ako sa raz stane hudobníkom. Lenže hudobné nadanie na jeho dvere nikdy nezaklopalo. Naponáhlo prefrčalo okolo. Pochopil to a pohol sa z miesta.

V Christchurch má teraz srdce sýte tónmi, ktoré ho bavia, i jeho dušu, smeje sa.

Má bluesovú radosť v očiach.

Pocestný priateľ z Ameriky sa pridá už čo nevidieť.

Neskôr, keď sa zvečerí, sa s ruksakom MHD zavezie na letisko, aby stihol nočný let.

On sa ešte pár týždňov zdrží. Precvičí si vieru v život bez ťiaže.

Má čas.

======================================================================================================================================================

Ostrov Koh Rong: na deň alebo na rok?

(Článok pôvodne pridaný na i-lemon.sk : 01-10-2010) 

Práve sme pri drevenom stole v miestnej reštaurácii začínali jesť rybie kari. Z podomácky pripraveného jedla sa ešte parilo, keď si k nám prisadla partia nemeckých turistov. Johannes, ktorý sa na ostrove Koh Rong objavil len včera, sa s nami dal do reči, a keď pri debate vyšlo najavo, že sme na tomto komornom mieste už siedmy deň, zvedavo sa nás opýtal: „A čo sa tu dá robiť tak dlho?“

Pri našej ceste „novodobou Kambodžou“, kde sa dá oficiálne platiť miestnou menou riel rovnako ako aj americkým dolárom, sme sa najprv zastavili v Siem Reap, mekke kambodžského turizmu. Po pár dobrých dňoch v atraktívnom, no turistickým ruchom nadmieru sršiacom meste, kde sme mali miestne kontakty a v okolí ktorého sa nachádza hádam najúchvatnejší komplex budhistických chrámov na svete Angkor Wat, sme sa rozhodli, že vyrazíme smerom na juh a navštívime ostrov Koh Russei, na ktorý nás upozornilo už v Malajzii pár cestovateľov. Netušili sme, ako sa naše plány pozmenia.

Hneď po príchode do mesta Sihanoukville na južnom pobreží Kambodže sme sa ubytovali v hosťovskom dome Utopia a vyzvedali. Bambusový ostrov (Koh Russei) nám však teraz, keď je mimosezónne obdobie, odporučený nebol. Bungalovy, ktoré sme mali vyhliadnuté, neboli kvôli monzúnovým dažďom v prevádzke. No dopracovali sme sa k možnosti B, ktorou bol ostrov Koh Rong. Ten bol prístupný, a v turistickom sprievodcovi Lonely Planet o ňom dokonca zatiaľ nebola zmienka. Po krátkej debate s kamarátmi Milanom a Annou, ktorí sú takisto na ročnej ceste Australáziou, a s ktorými sa počas ciest sporadicky stretávam, sme dali čerstvej možnosti zelenú. Rozhodnutie nik z nás ani na okamih neoľutoval. Na ostrove sme našli svoj kus pozemského raja.

Ostrov leží na severovýchode Thajského zálivu a od prímorského a dobre rozvinutého mesta Sihanoukville sa nachádza asi dve hodiny loďou. Spiatočný lístok teraz stojí desať dolárov a súkromná potápačská škola, ktorá má na ostrove bungalovy a hostel, ponúka cestovateľom vábivu reklamu: „Divers and Travellers Heaven. Get away from the city beat and relax in paradise“ (Raj pre potápačov a cestovateľov. Ujdite z mesta a doprajte si relax v raji).

Na starej lodi, ktorá sa medzičasom stala symbolom v mojej osobnej poézii (zopár ich už bolo), nás bolo spolu pätnásť. Partia mladých Španielov, pár miestnych ľudí, inštruktorka potápania a my traja. Cesta mierne rozbúreným morom prebehla bez žalúdočných problémov. Obklopujúca morská voda nám všetkým robila dobre. Potvrdzovali to úsmevy na tvárach. Ešte lepšie sme sa začali cítiť, keď sa stará loď približovala k brehu ostrova. Z diaľky bolo vidno dlhý biely pás, na ktorom sa nič nehýbalo. Bola to biela piesočná pláž ostrova, a na nej, ako sme zistili neskôr, neboli temer žiadni batôžkári (backpackers).

Loď po dvojhodinovej plavbe zakotvila v prístave. Drevené mólo, na ktoré sme vkročili, pôsobilo krehko. Dosky pribité o trámy si už čosi pamätali. Sem tam bola nejaká vynechaná. Hostel s pár posteľami, prvá z dvoch možností ubytovania, bol priamo nad vodou. V hostelovej kaviarni s drevenou podlahou nechýbali hamaky. Boli sme na tom správnom, nám známym spôsobom vyblýskanom mieste, kde, ako sme už vedeli, nebude treba nič predstierať, kde nebude treba nič plánovať, kde nebude stres a my budeme môcť byť na chvíľu sami sebou a robiť to, čo sa každému z nás zachce, napríklad ležať na pláži a potom si zájsť na ovocný koktail, alebo si obuť plutvy, nasadiť šnorchel a ísť pozdraviť ryby. A to všetko za približne osem až trinásť dolárov na osobu denne, závisiac od priebehu dňa. Pre niektorých ľudí je toto pravý luxus. Ostrov ako tento je miestom, kde je priestor a ozajstný charakter (ako sa postupne začne ukazovať).

Po pláži sa prejdeme k druhej ubytovni. Rudi, inštruktor potápania a majiteľ potápačskej školy, nás vo svojom podniku privíta a navrhne nám pár bungalovov. Čakáme, kým si všetko zmenežuje. Na ostrov dnes prišlo prekvapivo veľa ľudí a chlapíkovi chvíľu trvá, kým všetko nastaví tak, aby bol každý spokojný. Čakanie nie je galibou. Naopak. Spoločenský priestor, v ktorom sa ocitneme, je úžasnou platformou na relax. Nízke drevené stolíky a pri nich pohodené pohodlné matrace ponúkajú svoje pohodlie. Miestnosť je dosť veľká a keďže priečelie nie je presklené, máme výhľad priamo na more. Varí sa tu, takže miesto slúži zároveň aj ako reštaurácia a kaviareň. Hŕstka ľudí, ktorí prišli na ostrov pred nami, tu číta knihy, fajčí, hrá karty, pije kávu či pivo alebo v plavkách drieme. Nakoniec si vyberieme miesto so slamenou strechou, asi 15 metrov od mora.

Rudi nám neskôr prezrádza zlomky svojho osobného príbehu. Potápa veľa rokov, a veľa rokov žije mimo Európy a svojej starej práce v kancelárii. Predtým, ako sa prisťahoval do Kambodže, žil osem rokov v Keni, ale pravidlá podnikania sa tam pritvrdili. Tak sa premiestnil do Kambodže, krajiny s novými možnosťami.

Španieli sú už akosi tradične priateľskí, no tým, že cestujú vo veľkej skupine (osem ľudí), nemajú zatiaľ motiváciu otvoriť sa. Sú na ceste krátko a trávia čas prevažne sami so sebou. Bez ohľadu na to, ich južanskú auru a radosť z mora je nepopierateľne cítiť.

Prvé poobedie je daždivé, ale všetky ostatné sú už počas nášho pobytu prevažne slnečné. Ostrovné dni, ktoré prídu potom, plynú svojím tempom. Nemyslím, že je o niečo iné ako štyri mesiace pred naším príchodom. Je to ležérne usporiadanie dní určované denným svetlom, bez náznaku uponáhľanosti. Dni sa podobajú jeden druhému, a je jedno ako sa konvenčne volajú. Ich štýl sa podobá štýlu cestujúcich ľudí, ktorí sa na ostrove zišli. Žiaden z nich nie je nadradený inému. Ľudská nátura tu má vynikajúcu šancu povenovať sa svojej záľube v slnečnom dni, a ten je k dispozícii.

Netrvá dlho a spoločne s Milanom a Annou sa vyberieme do dediny, k miestnym obyvateľom. Na mnohých miestach predtým sme to už praktizovali (ja napríklad na Sumatre a Milan s Annou v Barme) a ako odmenu sme mali originálne, aj keď možno krátkodobé priateľstvá, skvelú domácu kuchyňu, nové príbehy a nový rešpekt k životu, bez toho, aby značky a maniere, do ktorých sa niekedy oblieka, boli určujúcim kritériom. A nezabudnuteľné osobné spomienky. Pokus o otvorenosť je osvedčený spôsob zážitkového cestovania.

Srelia, 16-ročné dievča z prvého domu v dedine, ktorý je pri hlavnej pláži, nás prekvapí svojou dobrou angličtinou, a postupne si získa našu náklonnosť. Rozpráva nám svoj a miestne príbehy a prekladá do jazyka, ktorým rozprávame, dôležité veci, ako napríklad: „Môj tatko vám chce ponúknuť svoju ryžovú whisky.“ V ich dome je zároveň miestne pohostinstvo a malý obchod. Vo veľkej predsieni je biliardový stôl, na ktorom mladí rybári z dediny často hrajú svoje zápasy, a popíjajú už spomenutý drink. Toho je tu habadej. A je tu veľa jednoduchého a chutného jedla. Zvyčajne každý chod zahŕňa rybu alebo kuracinu, zeleninu a ryžu. Keď prvýkrát ochutnáme rybie kari jej mamy (mamka je kuchárka), nemáme ani chuť ďalej experimentovať s ostatnými dobrotami.

Okoloidúci miestny policajt, ktorý má zavše k večeru sklenený pohľad, mi podáva ruku zakaždým, keď som v dohľade a ponúka mi kambodžskú cigaretu značky Liberation. Chlap nikdy nič nerozpráva, iba čosi šomre. Mladí pri biliardovom stole kričia aj za neho. Temperament, ako sa zdá, bol svetom rovnomerne rozhodený, najmä ak sa podáva whisky s mladosťou. Cez deň chlapci tvrdo makajú na mori, čo je vidno aj na ich vyšportovaných postavách. No vedia byť aj horkokrvní, a dvakrát do týždňa sa tu zbehne nejaká šarvátka, občas aj väčšia. Pár hláv vždy skončí obitých. Ženy, ako sa zdá, sú v ostrovnom spoločenstve tou charizmatickejšou zložkou, a poskytujú potrebnú rovnováhu. Možno je to preto, lebo sú matkami.

Hneď na začiatku sa zamilujeme do dedinských detí. Je ich tu veľa. Pobehujú po pláži, hrajú sa so psami, cez deň vedú vodné byvoly plážou na pracovné miesta, kde sa trebárs niečo stavia. Jednostaj sa smejú a jednostaj sú hravé. Často nám berú fotoaparáty a cvakajú a cvakajú, až kým nie sú spokojné so svojím umením, alebo len unavené z novej hry. Za vypožičanie aparátov dostaneme úžasnú protihodnotu vo forme jedinečných fotografií, ktoré aj keď neskončia na výstave, určite budú spoľahlivou spúšťou našich spomienok v budúcnosti. Tieto deti sa nedajú unaviť. Ich zábavkou je plávanie v priezračnej morskej vode. S háčikom na ryby už v útlom veku vedia zachádzať tak, že my s Milanom len sklopíme uši a necháme sa poučiť. Keď im Milan ukáže, ako má rád deti, už sa ich nezbaví. V jednom kuse ho chcú chytať za ruky a točiť sa spolu s ním, až kým všetci nespadnú do piesku, ktorý onedlho na to začnú zmáčať prílivové vody. Každý večer k nám prídu, keď sme na večeri, aby nás presvedčili o tom, že sú to práve ony a ich nevinnosť a hravosť, v ktorých je toľko vekov ukrytý kód pre ľudskejšiu budúcnosť tejto zvláštnej planéty. Kedy sa od nich začneme učiť aj my dospelí?

V podniku povedľa, kam chodíme prevažne na ľadovú kávu, sa poobede alebo k večeru občas zbehnú ľudia, aby si pozreli ďalšiu časť kambodžskej mydlovej opery. V tej istej kaviarni má majiteľka v klietke dve malé opice, a i tie smú ochutnať ryžu a šalát z papáje rovno z misy. Popred domy poskakujú sliepky, na ktoré si žiadny zo psov netrúfne.

Toto je zopár závojov, ktoré na sebe nosí život na Koh Rongu.

Sú aj ostatné. Rudi sa ponosuje, že sa dedinčania pravidelne napájajú na jeho dieselový generátor. Tak im ho chce darovať, lebo on sám prejde na solárny spôsob výroby energie pre svoj podnik. Dedinčania však odmietnu, vraj ho nepotrebujú. Keď mu do jeho reštaurácie prídu loďou zásoby potravín, 20 percent vždy chýba, a nie je jasné, kto ich berie. Z toho, čo vraví, vyplýva aj to, že sa snaží s domorodcami udržovať dobré vzťahy. Vybaví pre dedinu učiteľa, alebo raz za mesiac pozve lekára, aby sa pozrel na chorých, a tak ďalej, ale nestačí to. Platí aj takéto dane (možno iné ani nie sú). Ako keby sa belochovi pripomínalo, že kolonizátorov tu mali v minulosti dosť, a tak je tomu i teraz, a systém niečo za niečo má v rámci pomyselnej férovosti ostať v platnosti. Ty zo západu tu žiješ a robíš svoj biznis, máš kopec peňazí tak či tak, a my pri našich nízkych príjmoch chceme mať aspoň raňajky zadarmo. Beloch sa sťažuje, že je tu so systémom ťažko, ale sám pred jeho komplikovanosťou z Európy uniká. Domácich zaujíma ich žalúdok a možno ušetrené peniaze.

V krajine s brutálnou a chaotickou minulosťou len z predvčera (Pol Potov ohyzdný represívny režim na konci 70-tych rokov a občianska vojna potom), s megakorupciou, uťahanou morálkou a poverčivou spoločnosťou sa chýr o férovom systéme šíri ťažko, a ja a moji kamaráti sa o to určite pokúšať nebudeme. Na druhej strane, ani náš kapitalistický klan nikdy nebol a nebude svätý. Pozemok, na ktorom má Rudi bungalovy, údajne prenajíma od austrálskej banky, ktorá ho vlastní. Na všetky tieto životné situácie svieti neoblomné slnko. Pod ním si plávame v zohriatom mori, s myšlienkou, že nemôžeme za pár dní zachrániť svet, ktorý stáročia dejín chrlí svoje kontroverzné ohne do ovzdušia, a s presvedčením, že ak sa reálne niečo zmeniť dá, sme to my sami. Človek má tiež potenciál na to, aby sa dokázal vyhnúť na jednej strane cynizmu a na strane druhej naivite. Tento potenciál sa dá (aspoň čiastočne) prebudiť cestovaním, ktoré v reáli poskytuje uhly pohľadov a dostatok miesta na preverovanie osobných právd.

Neskôr, počas jedného z našich ostrovných dní, sa na odporúčanie Srelie vyberieme na druhú stranu ostrova. Cesta tam trvá necelú hodinu. Je to vcelku príjemná prechádzka lesom. Jej posledná časť zahŕňa i zlaňovanie, lebo terén ku koncu je veľmi strmý. Keď prídeme na miesto, vidíme len schátralý rezort, ktorý už dávnejšie nie je v prevádzke. Rodinu, ktorá tu žije, pozdravíme a pýtame sa, kde je pláž, o ktorej sme toľko počuli na druhej strane ostrova. A potom to príde. Ocitneme sa na asi 15-kilometrovej bielej pláži, na ktorej sú len traja ľudia, čo prišli tesne pred nami. Je to miesto, kde môže dospelý pár hodín žiť vo svojej detskej fantázii. Môže byť znovu dieťaťom alebo Robinsonom. Je mu umožnené vnímať krásu mimo času. Čistá morská voda, zopár rybárskych lodí v diaľke a neznečistená pláž, bezoblačno, malý snack (bageta s rybou a zeleninou) a slobodný deň nám len pripomenú, koľko dimenzií a pestrosti život v sebe obnáša a akou hodnotou je uvedomovať si perspektívy.

Traja kamaráti, ktorí sem prišli pešo tiež z našej strany ostrova (bývajú v Rudiho bungalovoch), sa skoro poberú naspäť. Keď sa Milan s Annou idú prejsť po nekonečnej bielej pláži, nájdem si miestečko v tieni na tvrdom piesku a cvičím jogu. Harmónia je slovo, ktoré je asi najbližšie k vyjadreniu toho, čo teraz cítim. Už sa ani nesmejem, skôr žasnem nad uvedomeniami, ktoré sa mi núkajú na nekonečnej pláži. Jedným z nich je to, že pri troche chcenia, vnútornej disciplíny a ochoty niečo (často len malé) obetovať, je možné harmóniu dosiahnuť a ošetrovať na akomkoľvek mieste, v hociktorej realite. Zároveň som zvedavý, aký úspešný budem v tejto misii po návrate do Európy.

Sú dve hodiny popoludní, a i keď je slnko pri sile, plná fľaša pitnej vody nás na dlho skamaráti.

V ten deň, po návrate na našu domovskú pláž, sa k nám pridá Marie, študentka zubného lekárstva zo Švédska. V Phnom Penh (hlavnom meste krajiny) dokončuje diplomovú prácu a na záver pobytu si odbehla na Koh Rong. Všetci spolu jedávame večerné kari u Srelie a jej mamy a tešíme sa z deciek. Sreliin tatko si ma za pár dní celkom obľúbi a v jednom momente, keď si prisadne k nášmu stolu, mi po kambodžsky povie, že ja a Srelia by sme boli dobrý pár. Tomu sa nedá nerozumieť, bez ohľadu na to, že viem kambodžsky suma sumárum sedem slov. Zasmejeme sa, a on Milana a mňa ponúkne domácou whisky. Zároveň sa ospravedlní, že on sám si už radšej nedá. Tak si dávame malý pohárik na zahriatie.

Keď sa s nami dá do debaty Johannes, nie je ľahké za chvíľu pretlmočiť pocity, pohodu a aktivity, ktorým sa tu venujeme (sledovanie Antonioniho filmov pred spaním, okolo desiatej večer, keď sa vypína elektrina, radšej vôbec nespomeniem). Náš blažený úsmev mu však, ako sa zdá, stačí. Po večeri zájdeme na drink k Rudimu, kde sa nás Michael, iný Nemec s dlhými vlasmi okolo štyridsiatky, opýta, či si s ním ideme zaplávať. Vraj je v noci pri pohyboch rúk a vôbec celého tela vo vode vidno fluoreskujúci planktón. Niet jediného dôvodu, prečo to nevyskúšať. Nenútene si zvykám na fakt, že detinské nadšenia tu fungujú akoby v sériách. Všetci vo vode svetielkujeme a pod splnom mesiaca svetielkuje aj naša bodrá nálada. Sme ako húf pod vodou plávajúcich faklí.

Michael mi neskôr pri debate spomenie, že podľa neho by na tomto ostrove bolo treba byť aspoň rok. „Vieš, aby sa ti dostal pod kožu.“ Na to, aj z pobavenia sa nad pestrosťou ľudských pováh, nehovorím radšej nič.

Jedno viem určite. Som vďačný za tento jeden či osem dní, ktoré by pokojne mohli byť rokom, lebo môj život ešte nikdy pred tým tak nenasiakol prítomnosťou.

Neľahký odchod z raja a vyčkávanie na starú loď, ktorá nás odvezie nazad do mesta, nám potom spríjemnia čerstvo odrúbané, domáce kokosové orechy od Sreliinho tatka. Anna je od radosti celá bez seba, a ani zďaleka v tom nie je sama. Keď sa pozriem na oblohu, zazdá sa mi, že spŕchne.

 _lsb

Ladislav Bodík

Ladislav Bodík

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  0x

vážim si pokoj, to je všetko Zoznam autorových rubrík:  ZEITGEISTpocestné haikuAllegorische VariationencititzscheMemoirsSur AmericanaGonzo_BloggdublinskishireberlinskiSR - Sillykónová Republika?krakowski

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu